Aj ja to risknem :-)
Ohovárať neznamená "hovoriť o". Slovník slovenského jazyka to vysvetľuje slovami: úmyselne šíriť nepravdu, lož, klebety. Môžeme mať v jemnôstkach isté odlišnosti v ponímaní tohto slova, ale podstatou je asi vždy to, že hovoríme o niekom niečo nepravdivé.
Takže (naša/Vaša) kritika politickej moci by sa mala predovšetkým usilovať o pravdivé poznanie. A to aj napriek tomu, že naše poznanie je zväčša filtrované médiami. Je to požiadavka lásky. Ale ak máme toto poznanie (pravdivé), potom je pokojná, vecná a úctivá kritika tiež vecou lásky, ba dokonca službou lásky.
Ten posledný odstavec (o výbere spovedníka) som asi celkom nepochopil. Nemali by kňazi vyčítať (ľudské) chyby? - aby sme si ich uvedomili, oľutovali a šli z nich vyspovedať... Možno som ozaj mimo a chceli ste povedať čosi iné.
Skúsim sa však pridať k pani Irme a pridať ešte jeden môj postreh ohľadom veľkých predsviatočných "masových" spovedaní. Je to skvelá vec, keď veriaci vedia, že vďaka väčšiemu množstvu kňazov nebudú čakať príliš dlho. Skôr mi ide o to, aby to nebolo "masové" - nemám, samozrejme, na mysli spôsob spovedania (do toho nie som oprávnený hovoriť), ale jeho organizáciu: aby sa zachovalo dôstojné miesto na vysluhovanie tejto sviatosti a veľmi dôkladne pamätalo na zabezpečenie dôvernosti tohto sviatostného rozhovoru, teda vzdialenosť medzi spovedníkmi...

Pán Košč, ja mám od Vás aj lepší názor:
„Zlo nemožno „prijímať s láskou a porozumením“ . Ak niekto koná úmyselne zlo, podvod, krádež … - nemožno to zakrývať.“
To bol Váš príspevok do diskusie na tému: Ako povedať pravdu? z 10.3. 2013.

Aj v internetovej diskusii platia pre mňa slová sv. Hieronyma: Ak z pravdy pochádza pohoršenie, radšej nech pochádza pohoršenie, než by sa mala zatajovať pravda.“ Ešte sa držím porekadla: Čo na srdci to na jazyku.

Pán docent, nie preto píšem, žeby "baba mušela mac posledno slovo"
ale chcem len informáciu upraviť do správnej miery. Nejde o diskrétnosť vzdialeností, tá je o.k. aspoň čiastočne a v konkatedrále sú aj spovednice. Ide o niečo iné. Máte svojho spovedníka, on tam sedí a vy k nemu nemôžete, lebo sa uvoľnilo inde a postrkujú vás tam. Ak poviete, že máte svojho spovedníka a počkáte radšej na poradie k nemu, stane sa to, o čo som písala, a to nemusí byť odpust ani prvý piatok. Vďaka za pochopenie.

Omylom sa odpoveď Vám dostala ako odpoveď mne samej. Prepáčte.

To moje som nemyslel ako niečo, čím som chcel vyvrátiť Vašu skúsenosť. Skôr doplniť.

Zdá sa Vám, že som si nejako protirečil?

Minule som počul zaujímavú vetu: „Cieľom spovede nemá byť rozhrešenie!“ Pán nám odpúšťa už skôr ako ideme na spoveď. Hneď ako ľutujem, hneď sa môžem tešiť, že Pán mi dal nové rúcho, prsteň a že v nebi je veľká radosť. To je viera. Každý kto ľutuje, získava opustenie. Sviatosť zmierenia je už len vyznaním pred spoločenstvom ( v našom prípade kňazom) a potvrdením toho, že Boh mi odpustil.
Škoda, že sa nám podarilo takto vychovať ľud: idem... rýchlo získam rozhrešenie... a potom si zase žijem tak ako ja chcem.
A ak mi Pán odpustil na základe mojej ľútosti a najmä pre Krv Baránka... ja sa už vopred môžem tešiť... a kňaz si svoje moralizovanie a „jazdenie“ na spovedi môže strčiť za klobúk.
Apoštol Ján píše vo svojom prvom liste: „Nech zostáva vo vás, čo ste počuli od začiatku. Ak vo vás zostane to, čo ste počuli od začiatku, aj vy ostanete v Synovi aj v Otcovi. A prisľúbenie, ktoré nám dal on, je večný život.“
Cieľom nášho života nie je dokonalosť – bezhriešnosť. Hriešnikmi zostaneme až do smrti. Cieľom je „nosiť v sebe Božie slovo“... aby v nás zostalo jeho slovo... lebo od toho záleží večný život.
Preto sa až tak nebudem trápiť nad tým, či mám spovedníka, alebo nie. Či sa mi páči, alebo nie. Budem sa radšej trápiť nad tým, aby Kristovo slovo vo mne bohato prebývalo. (Kol 3)
„Každý, kto pácha hriech, pácha aj bezprávie, lebo hriech je bezprávie. A viete, že on sa zjavil, aby sňal hriechy, a v ňom hriechu niet. Kto ostáva v ňom, nehreší; kto hreší, ten ho nevidel, ani nepoznal.“ (1Jn 3,4-6) Hallelujah.

Prepáč mi, ale s týmto názorom nesúhlasím. Ľútosť sama ešte nestačí, treba aj odhodlanie zmeniť sa - a k tomu potrebujeme milosť. Ba aj slovo kňaza na povzbudenie, odhodlanie... Spoveď je sviatostný znak tejto milosti, ktorou nám Boh odpúšťa a posilňuje nás na ďalšej ceste.
Navyše, ak by sme odpustenie dosiahli už pri vzbudení si ľútosti, načo by bola sama sviatosť - len ako divadielko? Pozor - lebo celkom logicky by sme to isté mohli povedať aj o všetkých ostatných sviatostiach: sviatosť manželstva - stačí, že sa máme radi a chceme spolu žiť a "vo viere" už sme manželia... Sviatosť kňazstva - stačí, že cítim povolanie a "vo viere" už som kňazom.

Ďakujem Vám, že píšete!
V mojom prípade ide skôr o prípravu na spoveď zo strany kňaza. Či sú to výčitky alebo nie, ak sú to výčitky od kňaza, aby nesmerovali len na adresu tých najslabších, aby chránili hlavne chudobných. A tých boháčov, (majú za lepších ?), ktorí majú najväčšie výhody, ktoré získali na úkor chudobnejších, na nich sa žiadne pravidlá morálky nevzťahujú? Ako to pozorujem, odsúdiť bohatstvo, ten obrovský nárast nerovností, na úkor ostatných, na Slovensku v Cirkvi nemá kto.
To je vecou kňaza ako si chce zachovať prístup k veriacim. Niekedy stačí aj milý pozdrav na ulici. Vážim si to, že si môžem vybrať spovedníka, možno len na krátku dobu, ako to bude v budúcnosti, to ešte neviem, lebo chcem mať prístup k takému kňazovi, ktorého chcem považovať aj za lekára, čo lieči.

Na tejto stránke už poznáte všetky moje hriechy, už nemusím ísť ani na spoveď.

Stanislav doštudujte si aký je rozdiel medzi dokonalou a nedokonalou ľútosťou... a o ich účinkoch.
A týmto si zároveň striasam prach z klávesnice nebudem sa tu naťahovať... že kto bude mať posledné slovo
A nemusíte so mnou vôbec súhlasiť... nehnevám sa

Fíha, to znie ako celkom efektné umlčanie...
Len ešte pekne poprosím o usmernenie, kde že si to mám doštudovať. Lebo keď študujem Katechizmus Katolíckej cirkvi, čl. 1452, čítam tam: "Keď ľútosť prichádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko, volá sa "dokonalá". Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy; dosiahne aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné." Akosi mi z toho stále nevychádza to "strkanie si za klobúk", o ktorom píšete... Akosi mi tam šarapatí ten budúci čas: "dosiahne". Viete mi s tým nejako pomôcť?
Ale teším sa, že sa na mňa nehneváte
Nie je to skôr o tom, že je len veľmi ťažko možné ľutovať dokonalým spôsobom svoju hriešnosť z čistej lásky k Bohu, a zároveň sa tak pohŕdavo vyjadrovať o nástroji odpustenia, ktorý on sám ustanovil...?

Marek prepáč, ale nech by si vysvetľoval čokoľvek a bol v pravde - tvoj príspevok je veľmi dobrý, mám na mysli ten komentár - nepáči sa mi, ako pristupuješ k Stanislavovi... Uváž, je to postoj úcty a lásky? Ved Stanislav nie je 5 ročné dieťa, a ty ho "verejne" vyzývaš "doštudovať si" nuž prepáč, to nie je úroveň bratskej lásky ale vyrývanie a povyšovanie sa. Škoda, lebo som si podobné "správanie sa" pri komentoch všimla aj v iných blogoch.

Ďakujem veľmi pekne. Ale myslím, že úctivo by sme sa mali správať aj k päťročným deťom.
Isteže, Marek to trochu prehnal - ani nie s tým doštudovaním (to je výzva, ktorá môže byť užitočná), ako s tým "striasaním prachu" - najmä ak vezmeme do úvahy kontext tých slov, v ktorých zazneli (z Ježišových úst - Mt 10,14).
Avšak predovšetkým tu ide o vec. Som trochu v šoku, že katolícky kňaz sa takto vyjadruje o sviatosti zmierenia...

Priatelia- škoda, že sa to zvrhlo na kohútov na smetisku....toto som riskovať nechcela, moje pojmy o risku boli nasmerované inam....
Nechcem z vás robiť malé deti, iba povedať, ako malým deťom vysvetľujem rozdiel medzi dokonalou na nedokonalou ľútosťou.
Zoberiem si niečo, čo mi ocko a mama zakázali. Prišli na to a sú smutní ....je mi ľúto, že ma načapali, alebo je mi ľúto, že ich mám rád a urobil som, čo som nemal?
Samozrejme by bez ľútosti bola celá spoveď teáter, ale nedospela som na stupeň, že ak mám ľútosť a nebeský Otec mi odpustil, môže si kňaz svoje moralizovanie a jazdenie strčiť za klobúk.....
Som totiž stará babka a čosi som aj prežila, o čom sa nebudem chvastať pred tým mladým kňazom, ktorý to, ako sa za vieru trpelo, vie iba z rozprávania....a myslel by si, že chcem z toho profitovať.
Včera som to napísala....chcem, chcem, chcem odpustiť jednému kňazovi, ktorý mi veľmi ublížil. Mladému. Ale predsa keď vojde do lode chrámu, mám nepríjemný pocit...je tu vôľa odpustiť aj husacia koža....a ak chcem prežiť svätú omšu bez roztržitosti, nezaberie iné, ako si povedať:
"aj cez jeho ruky príde Ježiš, aj cez jeho ruky príde Ježiš.....".
No a tým aj ja sfukujem prach z klavésnice- ale iba na túto tému. Mám vás všetkých rada- Zitku, Mareka, pána docenta i Máriu. A bolo by mi strašne ľúto stratiť čo len jedného z vás.

Prepáčte moju trúfalosť, milý duchovný otec, ale ja si myslím, že cieľom spovede je práve to rozhrešenie. Veď rozhrešenie nad mojimi hriechmi nemusí byť vôbec automatické...kňaz môže predsa povedať pri takom hriechu krádeže: Choďte a vráťte, alebo nahraďte ukradnutú vec, a potom príďte a dám vám rozhrešenie.
To isté sa môže stať, ak kňaz nevidí u spovedajúceho sa dostatočnú ľútosť...
Pán predsa povedal: Jn20,23 Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané."

Prepáčte nám, prosím, že sme Vašu dobrú tému takto ... sprznili.
A nemôžete ma volať Stanislav?

Evka neospravedlňujte sa za trúfalosť je samozrejme, že bežne ľudia nerobia štátnice z morálnej teológie, ani tzv. jurisdikčné skúšky pred tým, ako dostanú povolenie spovedať...
Kňaz môže dať rozhrešenie človeku, ktorý ukradol s tým, že povie: "Dávam vám rozhrešenie, ale súčasťou spovede je to, že napravíte spôsobenú škodu. Ak to človek nechce urobiť, ale pred kňazom povie, že to urobí, len aby získal rozhrešenie... aj keď mu kňaz dá rozhrešenie, nemá odpustené hriechy!"
Milión krát som mal pocit, že človek prišiel na spoveď len preto, aby získal rozhrešenie ... ale vôbec mu nezáleží na tom, aby nejako vo Svätom Duchu chcel poriešiť svoj stav hriechu - napríklad: "ja sa nehnevám, ale nebudem s ním rozprávať...", "áno žijem s priateľom, nie sme sobášení... ale veď to nie je hriech..." takéto slová som si vypočul veľmi veľa krát... dokonca mladí ani nemajú potrebu to v spovedi vôbec spomenúť. A myslíte si, že o to tu ide... dať rozhrešenie? Tak to by som koľkých ľudí poslal preč... a oni by nepochopili o čo mi ide. Keď som bol novokňaz, tak som to aj v horlivosti urobil... povedal som jej nedám vám rozhrešenie... pretože beriete abortívnu, hormonálnu antikoncepciu... A ona prišla asi o 2 mesiace ...neviem či si myslela, že si ju nepamätám... vyznala hriechy o abortívnej antikoncepcii nepovedala ani slovo... dal som jej rozhrešenie... lebo asi iba o to jej išlo. Myslíte si, že to je cieľom svätej spovede?
Ja sa nechcem nikoho dotknúť... len chcem poukázať na iný uhol pohľadu. Nepopieram dôležitosť spovede! Spokojne môžete so mnou nesúhlasiť... ale neoberiete ma o moju 7 ročnú skúsenosť, že niektorým v spovedi nejde o obrátenie, ale iba o rozhrešenie. A to je zlé! A kňaz nemá takú moc, že by za 5 minút niekoho obrátil. A už vôbec sa mu to nepodarí tým, že dá pocítiť nejakú tvrdosť. Veď keď niekto príde a povie dopustil som sa toho a toho, tak mu predsa ešte nenaložím? Lebo aj to sa niekedy podarí. Žiaľ aj ja som často moralizoval... a hanbím sa za to ... a nechcem to viac robiť.
Drahé sestry... prepáčte, ak som Vás pohoršil svojou povýšeneckosťou... aj keď si toho nie som vedomý, kvôli čomu mám byť povýšenecký ... viem však, že ešte jeden kňaz tu už bol niekym z Vás označený ako povyšenecky... apoštol Pavol píše, že nechcite byť mnohí učiteľmi...
Keď človek prijme povolanie od Pána... stáva sa kňazom, musí učiť, zrazu sa stretáva s tým, že ho nazvú povyšencom... tak potom aký zmysel má diskutovať... ztriasam si prach z klávesnice bolo o tom, že pán Štefan bol schopný neviem koľko dní sa naťahovať o tom, že či pojem "závislosť" môže, alebo nemôže kňaz použiť v spojitosti s Pánom Bohom... dokonca nám radil, aby sme si nevylámali zuby... tak ja neviem, kto tu je povyšenecky. A tú poznámku pán Štefan... ako môže kňaz takto hovoriť o spovedi... tomu nerozumiem... ale ani mi to nemusíte vysvetľovať. Prepáčte, ale nezaujíma ma Váš názor. Pri všetkej úcte. A dovoľte mi to... prosím nerýpte do mňa, pretože ja do Vás nerýpem. Ďakujem.
A ak majú niekoho moje názory pohoršovať... tak prepáčte, ak som niekde v dobrej vôli a s radosťou sa podelil... opakujem podelil sa o to, čo mám v srdci. Asi nemá zmysel reagovať... ak to pohoršuje. A preto s láskou zruším svoj "pobyt" na mojejkomunite. Ďakujem za pochopenie.

Evka ...ešte k tej nedostatočnej ľútosti... to sa nedá... dokonca pri spovedi stačí nedokonalá ľútosť.
Ako ja ako kňaz môžem pomerať dostatočnosť, či nedostatočnosť ľútosti.