Koľko zážitkov je potrebné zažiť v krátkej dobe, aby sme si mohli povedať, že sme prežili požehnaný čas? Jeden, dva, či päť, alebo sto? ...a aké by asi mali byť veľké a aké hlboké?...

Naozaj neviem... – sú to asi ťažké otázky len tak na prvé zamyslenie a asi by sme na ne ani nenašli spoločnú, či rovnakú odpoveď. Čo ale určite viem a s určitosťou môžem povedať, že viacerí z nás sme v posledných pár dňoch prežívali mimoriadny čas. Čas poznávania, čas stretnutí, čas vzťahov, čas rozhovorov, ale hlavne čas vzájomnosti a jednoty. A to sa dnes už až tak často nevidí...

Od skorého piatkového rána 11. októbra až do neskorej pondelkovej noci 14. októbra sme prežívali spoločné chvíle, ktoré si asi všetci budeme ešte dlho pamätať. Myslím si, že taliansky výlet s našim farským spevokolom sa naozaj vydaril. Veľa sme videli, veľa spoznali, veľa zažili, veľa zaujímavých ľudí stretli, mali sme čas na vzájomné rozhovory a hlavne sme cítili, že sme spolu - všetci spolu - od najmladších detí až po najstarších členov tohto výletu. Tomu hovorím „požehnaný čas...“ Čas, keď sú si všetci nápomocní, keď sú ochotní sa vypočuť, či si navzájom pomôcť.

Ak sa sám seba opýtam, čo sa mi z výletu páčilo najviac – jasne si odpoviem, že naše deti! Už som o tom raz písal, ale nemôžem to nezopakovať: máme úžasné deti a naozaj máme prečo byť na ne hrdí. Nebudem tvrdiť, že boli stále ako anjeli, že sa aj nepoškriepili, či do seba trocha nezavadili – to iste nie, veď si ich predsa poznáme, ale vidieť ako sa vzájomne o seba starali a pomáhali si a ako sa dopĺňali bolo naozaj úžasné. Ak sa nad tým spätne zamyslím, asi najviac ma o tom presvedčil náš sobotný výlet do Benátok. Tí, ktorí už boli v Benátkach, budú asi rozumieť tomu čo píšem... už samotná predstava zobrať toľko detí na výlet naprieč Benátkami len s hŕstkou dospelých sa mi ešte ráno pred odchodom zdala takmer nereálna. O to viac, že celú noc aj ráno pršal hustý dážď a predpoveď počasia predpovedala celodenné pršanie. I keď sme sa po zobudení určite viacerí modlili a prosili o pekné počasie, ráno o 9-tej sme boli takmer rozhodnutí cestu zrušiť. Nakoniec sme ju predsa všetci zvládli a celkom bez chyby. Cesta do Benátok vlakom, predieranie sa davmi ľudí a množstvom benátskych uličiek niekde širokých sotva 1,5 metra, kolmými odbočkami a pozdĺž či ponad benátske kanály, cez stovky pultov, pouličných predavačov a obchodíkov, ako aj návšteva Baziliky sv. Mareka evanjelistu, či chrámu sv. Petra a návrat preplneným „lodným autobusom“ a späť zase vlakom, boli pre mňa veľkým zážitkom. Ani nie tak pre samotné starobylé Benátky, alebo prekrásnu baziliku, ale pre naše deti. Vidieť ich ako naozaj poslúchajú, ako sa navzájom strážia, či ako si navzájom pomáhajú bolo pre mňa viac ako vidieť Benátky. A keď nám na obed ešte aj vyšlo slniečko, tak deň nemohol byť krajší. Niekedy je naozaj lepšie menej sa pýtať a viac dôverovať. Toto bol presne ten prípad...

V nedeľu od rána sme mali naplánovaný plný program. Ranná sv. omša, ktorú celebroval náš otec Ľudo a deti celú odspievali, mala nezvyčajný úspech a keď sme po svätej omši za veľkého potlesku pridávali ešte dve či tri skladby, tak naša spoločná radosť takmer stúpala k nebesiam. Taký potlesk po svätej omši sme ešte asi viacerí nevideli či nepočuli, a to nás ešte len čakal vrchol nášho talianskeho dobrodružstva - večerné divadelné predstavenie PRIATEĽ. Toto predstavenie sme prvýkrát uviedli v našom bystrickom kostole počas tohtoročných Veľkonočných sviatkov a stretlo sa s veľkým úspechom. Očakávanie a napätie z toho ako ho príjmu v Taliansku, či sa nám všetko podarí tak ako sme si nacvičili, či bude poslúchať technika, či sme si naozaj priviezli všetko potrebné, ale hlavne či sa bude páčiť... bolo naozaj veľké. Ešte nikdy pred tým sme nehrali na tak veľkom pódiu, s veľkými kulisami, s veľkým ozvučením a svetlami a dokonca s interaktívnymi titulkami... no proste všetko nové, iné ako doteraz, zrazu proste „veľké“. Opäť môžem len skonštatovať: „Máme úžasné deti a môžeme byť na ne hrdí.“ Deti zahrali, zaspievali, jedným slovom predviedli jedno nádherné predstavenie, jednoducho: „Veľký zážitok...“ Všetci sme si užívali dlhý potlesk a výkriky „Bravo“ z hľadiska a táto atmosféra nás všetkých skutočne hriala pri srdiečku. Podarilo sa nám to a s hrdosťou môžeme povedať že sme naozaj dobre reprezentovali našu farnosť i Záhorskú Bystricu.

A čo pondelok? Pondelok tiež nezostal bez zážitkov – kedy sa vám už len podarí dostať do veľkej fabriky na výrobu cestovín a vidieť ako sa vyrábajú špagety, pappardelle, fettuccine, fusilli, penne, farfalle, fiori, ravioli či tortellini? Proste „veľký zážitok“ -  a nielen pre deti, ale aj pre nás dospelých. Po návšteve fabriky na cestoviny sme sa zastavili na pútnickom mariánskom mieste Cendrole, odkiaľ sa kresťanstvo rozšírilo do celého regiónu, a potom nás čakal fantastický rozlúčkový obed a nedá mi nenapísať, že aj ten bol pre mnohých z nás naozaj zážitkom.

Nebudem tvrdiť, že celý zájazd bol celkom bez problémov či drobností, ktoré neboli celkom ideálne, alebo že všetko prebiehalo až nadpozemsky hladko, či priam idylicky, to určite nie, ale podstatné je niečo celkom iné. Podstatné je to, že sme urobili niečo viac. Niečo viac už doma pri tých mnohých večerných a poobedných prípravách a skúškach, pri organizovaní celej cesty, že sme našli odvahu sa do toho pustiť a nestratili trpezlivosť počas tých nekonečných príprav, hoci niekedy to bolo naozaj veľmi ťažké. Niečo sme spoločne dokázali a to je podstatné. Po tom všetkom, čo bolo potrebné tomu obetovať, čo bolo potrebné prežiť a niekedy aj pretrpieť, čo bolo potrebné naozaj aj premodliť, si nakoniec naozaj s hrdosťou môžeme všetci povedať, že sme prežili „Čas veľkých zážitkov“.

Na záver trocha štatistiky

V piatok 11. októbra skoro ráno sme spolu 31 detí nášho farského spevokolu (tých čerstvo dospelých som zaradil medzi deti a dúfam, že sa za to na mňa hnevať nebudú...), 7 jeho dospelých členov, duchovný otec Ľudo, pán starosta a ďalších 9 Bystričanov odchádzali do Talianska na návštevu našej družobnej obce Riese Pio X – takmer 50-ka ľudí. Ako povedal otec Ľudo, naším cieľom bola zahraničná prezentácia farského zboru a divadelného predstavenia ako odmena za niekoľkoročné nasadenie našich detí pri budovaní farského spoločenstva. Súčasťou tejto odmeny bola prehliadka Benátok s Bazilikou sv. Mareka, zvlášť kostol sv. Petra na jednom z benátskych ostrovov, v ktorom v 9. storočí sv. Cyril a Metod v horúcej dišpute obhajovali staroslovienčinu ako štvrtý právoplatný liturgický jazyk. Ďakovná sv. omša ku cti našich vierozvestov s doprovodom nášho zboru a fotka pri pamätnej kamenej tabuli tak umocnili naše prežívanie Roku viery a Jubilejného roku sv. Cyrila a Metoda.V nedeľu bol hlavný program našej návštevy, svätá omša vo farskom kostole sv. Matúša s talianskymi priateľmi z mesta Riese Pio X spolu s našim farským zborom, poobedná návšteva rodného domu pápeža sv. Pia X. a večerné divadelné predstavenie. V pondelok sme si prezreli jednu z najväčších výrobní cestovín v Taliansku Pasta ZARA a navštívili pútnické Mariánske miesto Cendrole. Po spoločnom obede s predstaviteľmi mesta a farnosti Riese Pio X., komunity Pro Loco, občianskeho združenia Pio X. a poľovníkov, sme sa neskoro v noci vrátili domov.

Vrátili sme sa všetci a zdraví, a čo je najdôležitejšie urobili sme dobrú reprezentáciu našej farnosti aj mestskej časti a nadviazali mnohé nové kontakty, ktoré majú pre budúcnosť veľký potenciál ďalej sa bratsky rozvíjať.

(Mário Klas)

Ak si chcete pripomenúť predstavenie, ktoré každému z nás má stále čo povedať, prejdite na blog Priateľ.

prejsť do fotogalérie