Ďakujem Bohu za dar odpúšťania. Je to jeden z najdrahších darov.

Čo je odpustenie?

Nie je to fraška, ani jednoduchý úkon. Je to mocná zbraň. Je to aj náročná a veľmi zodpovedná úloha človeka. Nie je ľahká. Odpúšťaniu sa učíme. Niekedy poriadne dlho, kým pochopíme, čo ním je. Odpustenie totiž najskôr vyzerá ako snaha človeka, prepáčiť inému to, čím nám ublížil, nechtiac. To je ľahšia forma, ani tá nie je vždy jednoduchá. Ťažšie je, nájsť v sebe túto snahu, ak nám iný ublížil naschvál. Chcel to, chcel spôsobiť bolesť. Tu je treba čas a stretnutie s Ježišom, v Slove, v meditácii, v modlitbe. je dobrý aj rozhovor s osobou, ktorej dôverujeme ktorá však musí byť pevná vo viere Bohu, silná v nádeji na odpustenie, sama by mala veieť odpúšťať. aČlovek zakotvený v učení Slova Božieho by nemal mať problém odpúšťať aj veľmi vážne veci. Ak to urobíme, otvorí sa nám poznanie lásky a aj dôležitosť odpustenia. Jedine tak nehrozí, že zatrpkneme pre spôsobenú krivdu, pre neprávosť. Len potom môžeme ísť ďalej. To nás posunie bližšie smerom  k odpusteniu. Búrka citov po zranení zostáva. Je to ľudské a nedá sa to jednoducho odložiť. Prídu slzy, myšlienky sklamania, azda aj poníženia, odporu k tej osobe... , lebo sme jej pripísali to, čo teraz cítime. Aj to je ľudské. Zlo je odporné a ten človek, od ktorého cítime ublíženie, nám ho nejakým spôsobom postavil pred zrak alebo ho doslova akoby "naložil" na našu osobu. Možno však nemá vinu... Nevieme, prečo tak konal. To vie iba Boh. Zranenie, aj city, ktoré po ňom vyplávajú napovrch sú bolestivé... Ak hľadím na seba. Ak pozriem na Krista..., nastáva zmena. Čím skôr pozriem na Krista, tým rýchlejšie mi spadnú city urážky, úderu, činu iného človeka, ktorého konanie mne spôsobilo nejaké zlo.

Prečo prichádzame "neskoro" ku Kristovi?

Na to nie je ľahké odpovedať. Niekedy, často, prejde veľa času a vzniknú veľké škody na vzťahu, aj v našom srdci... Horkosť bolesti kvári doslova a tlačí k vzbure... Príliš dlho zostávame so svojim zranením sami... Ak sa ihneď neobrátime na Krista, získa prežitá neprávos nad nami moc a spôsobuje nám viac a viac bolesti. Bolesť v nás vyvolá hnev a naše srdce zhorkne ako blen. Miesto "túžby" odpustiť, tá je už úplne zasypaná bolesťou a horkosťou, upevňuje v nás pretrpené zlo... Tu mnohí z nás zostanú stáť a veľmi trpia. Odtiaľto je veľmi  ťažké vykročiť von... Tu má nad nami moc spôsobené zlo, sme ním akoby spútaní, drží nás v bolesti, hľadíme na neprávosť stále znova..., hľadíme doslova do priepastia a tam nevidíme Krista... ak tam pozeráme dlho, nedokážeme pozrieť hore.... Ten druhý človek je tiež v neslobode,  je spútaný činom, ktorým nám ublížil, a on sám sa z neho nemôže vyslobodiť. Jedine ten človek, ktrorý od neho utrpel neprávosť, ho môže vyslobodiť... Iba on mu môže darovať slobodu aktom odpustenia.

Prijať odpustenie, aby sme ho mohli dať

Odpustenie človeka inému, ktorý spôsobil neprávosť,  je hrdinský skutok. Je to najdôležitejšia vec na svete! Pre neodpustenie je na svete toľko problémov, sporov, rozlúk a zla, áno, aj vojen. Nik z nás by to sám nedokázal, najskôr sám prijíma odpustenie od Boha. Mnohí ľudia neodkážu  odpustiť, lebo neprijali odpustenie... Možno ho "navonok" prijali, a ani nevedia, že hlboko vo vnútri srdca ho nedokážu prijať.... neodpúšťajú sami sebe.... Zranenie je hanbou, zahanbením, ponížením aj vo vlastných očiach... Človek sa "cíti" ako hlupák, nie len pred inými ale aj pred sebou! Vidí seba, vidí sa hlúpy, neschopný, znemožnený a vysmiaty od iných... ak prijme "tento obraz" o sebe, ktorý je lož, nedokáže si odpustiť. nedokáže si odpustiť, že tomu celému nezabránil,  že nič nevykonal, aby sa mu to nestalo, že nezabránil, neprekazil, ...Neodpustenie sebe vezme silu k odpusteniu, ktoré máme dať my...to spôsobí, že nedokážeme odpustiť inému... Ak mne Boh dáva dar odpustenia, odpúšťa mi VŠETKO, čo som kedy vykonal, bez dlžobných úpisov, bez výhrad. JA však MÁM VÝHRADY... voči inému a voči SEBE! Tie hryzú a pália, ako oheň, a nedajú myslieť na nič iné, len na spôsobené zlo... a na TOHO ČLOVEKA...moje poníženie pred inými, bolesť z kričania na moju osobu, fyzický úder.... Paleta je široká.

Odpustiť sebe, odpustiť inému

Učíme sa po celý život. Aj odpúšťaniu sa učíme. Nikto z nás to nevie hneď a dobre... Odpustiť inému  nás naučí Kristus. Keď začneme skutočne túžiť po slobode, začneme hľadať, ako môžeme odpúšťať. Prišla som k tomu bodu, po jednom z tých veľkých zranení, ktoré som utŕžila a ktoré ma na dlhú dobu ochromilo a nemohla som sa odtiaľ pohnúť von. Pozerať na Krista je niekedy problém... Pocity viny, sebaobvinenie, prinesie aj sebaľutovanie...hanba pred inými, pocit poníženia iným človekom veľmi bolia... zahanbujú ma aj pred Kristom... Váhala som ísť k nemu hneď, ba išla som, ale nevidela som jeho, ale seba..., nevidela som, čo mi ukazuje..., nepočula som, čo sa mi snažil povedať. Počula som seba... nestretla som Ježiša..., hoci som mu niesla seba. Nevedela som vlastnú bolesť spojiť s Ježišovou bolesťou... Musela som sa učiť  ísť s mojou bolesťou k Nemu tak, aby som Ho stretla, a On ma naučil stretnúť sa s Ním v jeho bolesti... Stretnutie s trpiacim Ježišom premenilo moju bolesť na "ľahké jarmo", ako hovorí v Písme... A dostala som svetlo... "Zrazu" sa mi nezdalo až tak nemožné, odpustiť inému... Ak prídem až sem, prichádza Ježiš a dáva mi svoj dar odpustenia. Tu opúšťam seba,  odpúšťam všetko, lebo sa môjho utrpenia dotkol Ježiš... a vzal ho za svoje utrpenie... On trpí moju bolesť v tej bolesti sveta a ja som iba s NÍM... Moja bolesť je už  iná, nebolí... a ja odpúšťam sebe, že som padla... do tejto situácie..., a tu, u Ježiša dostávam silu, odpustiť inému. TU SOM PRIJALA DAR ODPUSTENIA.

Teraz môžem dať odpustenie aj ja, prijala som odpustenie od Boha,  chcem darovať moje odpustenie inému. Ten úžasný pocit slobody... sa nedá opísať slovami. Ďalší dar... a po ňom ešte jeden - POKOJ SRDCA a klíči vo mne schopnosť milovať nepriateľa...

+

Ďakujem tebe, Pane môj, za dar odpustenia. Ďakujem, že Ty vždy hľadáš mňa, lebo je ľahko možné, že sama by som Ťa nikdy nenašla...

Ďakujem za to, že na seba berieš naše bolesti, Ty si ich vyniesol na kríž a nesieš ich aj dnes, kedykoľvek padneme...

Ďakujem za Tvoju cestu kríža, ktorá ma učí, ísť ju tak, ako si ňou išiel Ty...

Ďakujem... za Tvoj kríž a prosím o odpustenie za moje zrady...

Ďakujem, že si so mnou!

+