Pred nedávnom mi moja známa z inej cirkvi, položila otázku: „Môžete byť vy katolíci smutní?“ „Musíme byť smutní,“ odpovedala som mysliac to vážne. „Ale potom prišiel Ježiš zbytočne,“ oponovala. „V Písme je napísané, že prišiel, aby nám daroval radosť a to radosť v plnosti... A ak si pravá kresťanka katolíčka, tak ti Boh zakazuje byť smutnou, lebo ho už vlastníš a vlastníš celé nebo... Nemáš právo na slzy!“
Naozaj? Tak ako to je?
Priznávam....
Posledné mesiace sa venujem diskusiám na tému viery, Božieho kráľovstva, vykladania Božieho Slova... a narážam na mnoho duchovne tvrdých kameňov, či ľudí.
Bijem sa s otázkami, hľadám odpovede.
Alebo iba nemo stojím pred Bohom a pýtam sa ho: „Prečo?“
Ak odpoveď neprichádza (čo sa stáva častejšie, ako menej často) som smutná...
a čakám kým príde....
Keď Ježiš prišiel, aby nám daroval radosť v plnosti...
chcel nám povedať, že v mojom i tvojom živote, príde chvíľa,
kedy sa každý z nás s ním stretne
a uvidí ho z tváre do tváre...
Ak sa budeme na ňu tešiť
a pripravovať každý deň,
bude to pre nás najväčšia chvíľa radosti.
Chvíľa pokory a odovzdania sa
ale i dôvery a lásky.
Bude to chvíľa, kedy sa stretneme
so svojim veľkým a dobrým Bohom,
ktorý nesúdi podľa toho,
čo o nás hovoria ľudia,
ani podľa toho, ako sa k nám správajú.
On pozerá na úmysly našich skutkov a myšlienok...
Ale to bude až raz...
(To „RAZ“ nemusí byť, keď budeme mať 90 rokov..)
A čo dovtedy, až príde to „RAZ“?
V žiadnom prípade si nemyslím,
že Boh chce, aby sme boli smutní...
Na každý deň nám pripravil radosť... aspoň malú,
takú, ktorá nám pripomenie, že raz príde ta veľká....
Našou úlohou je, aby sme ju objavili....
a aby sme na ňu trpezlivo čakali.
Ak to však poviem mojej známej, odbije ma po svojom:
„Ste pomýlení, lebo neveríte Božiemu slovu,“ pripomína mi a opakuje to čo často počuje vo svojom zbore. „Nie je na vás požehnanie od Hospodina, lebo keby ste uverili radosti – tej maximálnej, boli by ste už tu a teraz spasení...“
Mojou odpoveďou je obyčajná veta: „Sme ľudia. A Boh sa stal človekom... A ako človek plakal, bol hladný, smutný aj nahnevaný...“
Je to však argument, ktorý nezaberá...
Nie všetko, o čom sú ľudia presvedčení, že je „múdre“ a „správne“ také naozaj je....
Veď čítajte ďalej. Príbeh, ktorý som objavila v pošte.
Do holičstva vstúpi chlapec. Holič sa nakloní k zákazníkovi a pošepká mu: „Toto je najhlúpejšie dieťa na svete. Pozrite, dokážem vám to.“
Vytiahne dve päť eurovky, dá si ich do jednej ruky, do druhej ruky sto eurovku a ponúkne ich chlapcovi so slovami: „Vyber si jednu ruku.“
Chlapec siahne po tej s dvoma päť eurovkami a odíde.
Holič sa otočí k zákazníkovi: „Vidíte. Nikdy sa nepoučí!“
Keď zákazník odchádza, zbadá chlapca ako líže zmrzlinu. Podíde k nemu a spýta sa ho: „Prečo si si vzal tie dve päť eurovky namiesto sto eur?“
Chlapec sa zamyslí a povie. „Pretože v ten deň, keď si vezmem sto eurovku, hra skončila.“
Tak isto je to aj s radosťou...
Boh nám ju dáva na každý deň.... v päťeurovkách...
Raz keď, nám podá stovku, hra na zemi sa skončí....
Nuž nebojme sa tých, čo nám hovoria, že sme naplno neuverili Bohu, ak v sebe nosíme smútok a bolesť. Je to niečo, čo je súčasťou našich životov.
Pamätajme, že aj Ježiš plakal... a jeho duša bola smutná až na smrť....
Nedovoľme ľuďom, ktorí si myslia, že vlastnia všetku evanjeliovú múdrosť, aby nám nahnali strach... strach z toho, že ak nebudeme kráčať, cestou, akou idú oni, budeme zatratení...
Strach z toho, že ak nebudeme veriť presne tomu, čomu veria oni, nebudete spasení....
Ostaňme ľuďmi, ktorí si nenechajú ukradnúť zdravý sedliacky rozum....
A modlime sa za tých, ktorí si ho ukradnúť už dali...
Aby mali odvahu a silu odhodiť strach a vziať si ho späť.
Berme od Boha radosť v hodnote „desať eur“ na deň,
a investujme ju, aby bol aj dnešný deň krajší...
Boh nám v tom pomáhaj.
