nechcem sa vracať k téme, ktorá bola, Bohu vďaka odstránená. Ide mi ale pohľad do duše človeka, ktorý naozaj hľadá a zlyháva v predsavzatiach... Pán Ježiš by povedal v podobenstveo rozsievačovi o zrnku na kraji cesty.
Keď som zaklopala do kancelárie na pracovisku, ktoré som si našla na inzerát a bola som pozvaná na pohovor, zazrela som tvár ani čo by spred tridsiatich rokov zo školských lavíc. Mladá energická žena mi podala ruku,usadila ma, uistila ma ihneď, že som prijatá, urobila mi kávu a oznámila mi svoje meno a že bude mojou šéfkou . Opýtala sa ma, či poznám mesto, odpovedala som s úsmevom, že každý kút, lebo som tu 4 roky študovala a hneď v budove oproti. Pani sa ma opýtala, kedy som absolvovala a kto mi bol triedny- a vykríkla.
"Vy ste spolužiačka mojej mamky!"
"Milky, pravda? "
"Ako viete?"
"Nuž veď ste ako keby ste jej z oka vypadli!"...Ako sa má, kde žije.....?
Na bielej blúzke sa objavili slzy.Dozvedela som sa , že tragicky zahynula na samé Vianoce, išla z kostola po dedka, aby prišiel na štedrovečernú večeru a smrteľne havarovala.... Našťastie bulvár vtedy ešte nebol taký dotieravý a bezcitný.
"Je mi ľúto, pani riaditeľka....."
Odpracovala som tam päť rokov. Predstavila ma so všetkými titulmi, čo mi nebolo príjemné, oznámila, čo budem učiť. Občas mi robila "prísne kontroly", čo mi bolo ako kolegyni s dvojnásobnou praxou trápne,ale neskôr mi vysvetlila,že to robí kvôli kolegom, aby si zachovala rešpekt. Veľmi naň trpela. A mne to neprekážalo. Po odbornej stránke si ma vážila, no neskôr mi povedala, že aby som sa nehnevala, ale čo nás delí, je moja viera a fakt, že učím náboženstvo. Aj jej mamka bola veriaca a radšej sa za komunizmu vzdala učiteľovania. Dcéra to chytila za opačný koniec, vstúpila do správnej a jedinej strany a kariéra len tak fičala. Usmiala som sa a mlčala. Nechala ma nadrábať dva roky z dôchodku,a potom sme odchádzali spolu. Škola sa rušila. Ona zmenila pracovisko ale i životného partnera, hoci mali obaja deti v puberte. Spolu 5.
Myslela som si, že budem s nostalgiou od jesene pozerať, ako idú deti popred moje okná do školy. Mala som svojich šesť krížikov, ale necítila som sa na to, robiť iba domácu paniu.
Pán to vedel a vrátila som sa na moju pôvodnú školu v našom meste. Po mesiaci telefonát. "Halo, tu Lea! Mám pre Teba miesto!"
"Je mi ľúto, už učím."
"Škodaaaaaaa! Ale prídeš mi odmaturovať!?"
"Bude mi cťou!"
Keď som sa objavila v máji v jej škole, videla som náznaky materstva na šatách . Mala po štyridsiatke, iba opäť slzičky, že bola na amniocentéze a lekár povedal, že to zdravé nebude, že je vysoké riziko Downa-dieťako bude mogoloidné. V tom lepšom prípade.Ale že ona to prenechala lotérii...predsa len potrat je vražda!
"Lea, tvoje dieťa bude zdravé, ak mi sľúbiš, že sa budeš zatiaľ aspoň so mnou modliť a potom ak sa narodí a už budeš tlačiť kočík, pôjdeš aj do kostola. A možno si dáš aj manželstvo do poriadku,a malé pokrstiť. Milka v nebi by sa tešila....."
Odmaturovali sme. V septembri sa narodilo krásne chlapča! Popri kytici a darčekoch pre malé som nezabudla pripomenúť, čo sme sľúbili.
Tešila som sa, keď som ju zazrela v kostole.....
Občas ma odprevadila domov.
Potom som musela už do dôchodku definitívne. Opatrovať mamku. Viac rokov sme sa nevideli, až raz v Tatrách. Práve tam dohotovili nový priestranný kostol a ja som mala namierené na omšu. Bola sobota popoludnie. Iba posunkom som pozývala.
"Vieš, Mária.....začali sme, ale nezvykli sme si....postavili sme si dom, krásny, s 15 m bazénom v záhrade,...a je nám dobre i tak....nehnevaj sa. Malý je pokrstený.....ale hádam sa Pánboh nenahnevá.....vieš, bez presvedčenia to nemá cenu."
Dnes majú aj súkromnú školu. Jedinú,kde sa neučí náboženstvo.
Čo som tým chcela povedať? Nič....C´est la vie....
Ale modlím sa. To nikdy nie je zbytočné.