Štvrtková cesta domov...
Predtým ako sa nastúpila do autobusu, ktorý má mal doviezť domov som čakala na autobusovej zastávke. Celkom logické, nie? Ale nie, to nie je podstatné.
Ako som tak stále, pár metrov odo mňa stál muž... nie celom luxusné oblečený, skôr naopak. Po pár minutách státia som si všimla, že sa na mňa pozrel. Keď sa stretli naše pohľady dostal odvahu pristúpiť bližšie s prosbou o zápaľovač, cca meter odo mňa stála staršia pani, ktorá sa samozrejme zo strachu o svoje zdravie a kabelku zodvihla a odstúpila a aj jedno mladé dievča, ktoré počúvalo cez slúchatka hudbu a nereagovalo na podnety okolia. Dala som mu ho, urobil tri kroky odo mňa zahasil cigaretu, ktorú si zapalil pár sekúnd pred tým a s tým, či si môže prisadnuť. Odpoveď znela- samozrejme áno. Hneď nato, sa začal vypytovať na ktorý autobus tu čakám a kedy má prísť. Po zodpovedaní otázok začal sám od seba hovoriť o tom, že má problémy v rodine, tri dni sa nesprchoval a ani neprezliekol z veci, ktoré mal na sebe, že už týždeň je denno-denno opitý. Možno vás napadlo- bezdomovec?
Áno, taký čiastočný... problémy v rodine- manželka sa nedokáže pozerať ako jej muž prichádza každý deň pod vplyvom alkoholu a deti už sú samostatne a nebývajú s nimi. Ale... zase som odbočila :) Vrátim sa späť.
Ja som v momente keď začal hovoriť o svojích problémoch, o tom čo ho trápi, o tom, že ho nemá kto vypočuť bola donutená zamyslieť sa nad tou nespravodivosťou s ktorou sa stretávajú ľudia, plný smútku, bolesti, trápenia. Nie je to nespravodlivé? Máme si pomáhať, to snaď každý z nás vie a často sa o tom hovorí, ale ako často to realizujeme?
Áno, priznávam, neudobrila som jeho vzťah s manželkou, ani s deťmi, nezaplastila dlhy ktoré sú a ani nič podobne. Ale ten muž keď odchádzal, ďakoval a odchádzal s pocitom takého súcitu, možno pokoja ale hlavne pochopenia z ten druhej strany a možno to nie je veľa ale je to aspoň niečo a možno práve TO ,,niečo,, bude v budúcnosti to, čo ho posúnie ďalej, a moje snaženie povzdbudiť toho človeka, pred ktorým ľudia radšej spravia krok späť nebolo márne a bude mu to dávať nádej na krajšie zajtrajšky.:-)
Preto aj my, skúsme podávať pomocnú ruku aj takým spôsobom... nie je to veľa ale je to niečo čo život daného človeka môže zmeniť, prípadne aspoň vzdbudiť nádej na krajší zajtrašok alebo o snahu byť lepší, začať znova a inak.
Boh vám žehnaj. +
P.S. : Ocením spätnú väzbu :) ,,komentovať,, a ďakujem všetkým, ktorí vydržali čítať až dokonca :)