Nikdy som nemala dáky veľký problém hovoriť o Bohu ľuďom čo som stretla na ulici alebo tak podobne. No odhaliť svoje presvedčenie o viere a trochu nezvyčajné názory človeku s ktorým trávim kopec času a ešte niekoľko rokov aj naďalej budem, tak už nejaký ten strach mám

Máme spoločné hodiny aj cestu na ne, no nidy sme sa nerozprávali o ničom inom ako o škole. Jedného dňa sme sa spolu vybrali na prednášku bývalých študentov nášho odboru o tom ako sa im darí v povolaní. Sadli sme si a počúvali rôzne príbehy a problémi od rozmanitých typov ľudí. No všetky ich starosti a radosti sa točili okolo peňazí, nerozprávali o ničom inom len ako si viac a viac zarobiť. Keď sme vyšli na konci z miestnosti boli sme obidve ticho no vedeli sme, že cítime to isté ... znechutenie. Prekvapivo sme sa na seba pozreli a vzájomne sa uistili že my túto školu študujeme pre to,že nás to v prvom rade baví. A v tedy sa to stalo. Stali sme sa  kamarátkami. Viem, vy ich máte asi mnoho, ale pre mňa je kamarátstvo čosi viac ako poznať meno toho človeka a ďalšie jeho základné údaje, ja potrebujem spoznať jeho srdce, aspoň časť pocitov, ktoré druhým ľuďom len tak neprezrádza a cítiť,že nás niečo väčšie spája.

No a ako sme sa o tom rozprávali ani netuším ako, začala som hovoriť o Bohu, že on mi dáva všetko a že aj jej môže dať a že ju má rád aj napriek tomu ako žije. Hovorila som jej o nádhernom pocite keď som s ním o tom že môj život má zrazu úplne inakší a hlbší zmysel od vtedy ako som ho spoznala. A ona počúvala, sem tam pritakala a stále sa usmievala alebo nahodila prekvapený výraz. Neprekážalo jej nič čo som povedala, jej oči žiarili po ešte väčšom poznaní toho, ktorý nás stvoril. No po čase povedala slová, ktoré má dostali. ,,Obdivujem ľudí, ktorí veria v Boha. Aj ja verím, no nie tak silno ako ty. Chcela by som to tiež tak."

Toto bolo prvý krát čo som hovorila o Bohu niekomu, koho som poznala už dlhší čas pred tým. A rozhodne to nehodlám skončiť.