Popoludní sa ku mne priplichtilo malé dievčatko. Nestretávame sa často. Jej rodičia majú o jej živote svoje predstavy. A ja svoje....myslím si, že dieťa by malo mať detstvo a nie na hlave viac krúžkov, ako je kruhov na olympijskom znaku A že namiesto náučných encyklopédii, by občas mohlo dostať aj bábiku... Ale na tom nezáleží... Aspoň nie teraz. V rámci udržania akých takých vzťahov malá princezná vpochodovala na náš dvor.
„Tu máš,“ podala mi čokoládové srdiečko. „Mám ťa rada.“ Povedala a bez úsmevu sa mi zahľadela do očí.
„Fakt?“ Spýtala som sa podozrievavo a tiež som sa usmiala. Nepochopila. „No fakt. Dnes ti to musím povedať, lebo dnes je Valentína, vieš?“
„Viem,“ prikývla som a vystrelila otázku. „A povieš mi to aj zajtra?“
„Nie,“ povedala presvedčivo. „Zajtra sa to už nepatrí, zajtra už Valentín nie je,“ oznámila mi a čakala, či aj ona niečo dostane.
„Nevadí,“ znovu som sa usmiala a vytiahla z vrecka anjela. „Aj ja mám niečo pre teba. A chcem, aby si vedela, že ja ťa mám rada dnes, aj zajtra, jednoducho stále....“
Dievčinka ho schmatla a neveriacky hodila do vzduchu otázku: „A to že ma máš rada, by si mi povedala aj zajtra?“
„Samozrejme.“
„Si fakt čudná,“ pokrútila hlavou a zmizla za bránou....
Premýšľam.
Láska na jeden deň a priazeň tak isto. Milé slová, aby zakryli prázdno nášho vnútra.
Nie je to náhodou hazardná hra s písmenami poukladaných do slov: „Valentínky.. Valentín... Ľúbim... Mám ťa rád...?“
Nevonia mi to.
Jednoducho nechcem. Nechcem hovoriť tieto slová, pretože MUSÍM... ani preto, že ich opakujú všetci všetkým... A ani preto, že si to niekto praje.
A nechcem ich ani nehovoriť zasa iba preto, že to niekomu lezie na nervy....
Možno presviedčame samých seba a chceme presvedčiť aj celý svet, že láska a jej vyznanie je aktuálne len v 14 – ty deň mesiaca február.
Lenže láska je o niečom inom. Láska je o živote. Láska je ŽITÍ VZŤAHOV, ktoré máme a ktoré nám Boh požehnáva...
Niektoré bolia,
iné sú tiché a pokojné,
ďalšie búrlivé...
ale ak sú pravdivé, nie sú záležitosťou jedného dňa....
ani nejakého srdiečka či „valentínky...“
Ešte stále mi v ušiach znejú slová dievčatka: „Lebo sa to musí...“
Cítim, že sa zo života ľudí niečo stratilo... A to je odvaha.
Odvaha pozrieť sa do svojho vlastného vnútra. Do svojho srdca.
Odvaha uveriť, že sme milovaní, aj keď sa nám zdá že málo milujeme.
A že po každej prehre dostávame novú šancu k láske. A tú šancu nám dáva Boh.
On nemá iba jeden deň na to, aby nám povedal, že nás miluje.
Robí to 365 dní v roku, každú sekundu, minútu, či hodinu...
Posiela nám ľudí... aby nás, cez ich priateľstvo posilnil, či povzbudil, keď ideme do kopca...
To iba my, ľudia, sa bránime...
a žijeme zo svojich zranení...
z neodpustenia,
zo strachu, že nám zasa ten druhý podrazí nohy a že sa znova v našich očiach objaví slza, žijeme z hanby, že sa zasa ukážeme ako tí slabší...
Nechceme byť nimi...
My predsa MUSÍME byť silní!
Chceme byť silní!
A chceme mať všetko pevne vo svojich rukách.
Pozor!
Pravá láska, tá 365 dňová je krehká.... a my sme sa presvedčili, že práve preto ju treba odhodiť.
Môže sa rozbiť. A črepiny? Tie pichajú a zabárajú sa hlboko pod kožu.
A tak ju odhadzujeme a vymieňame za jeden deň v roku – za 14. február....
Teda, aspoň si myslíme... že práve to, čo dávame v ten deň je láska....
Je večer.
Myslím na ľudí, ktorí vstúpili do môjho života.
Na denné,
mesačné,
ročné,
viacročné,
celoživotné vzťahy...
Na podané ruky i podrazené kolená a čítam v nich písmená lásky.
Vyhadzujem každé „Musím“ a hovorím „Chcem....“
Viem.
Láska v sebe skrýva aj odpustenie, aj nový začiatok....
Nenosí hnev, neraduje sa z neprávosti a nezatvára dvere za tým čo bolí...
a hlavne sa nevymedzuje na čas, lebo ako hovorí svätý Pavol:
Láska nikdy nezanikne.
Ježiš,
ďakujem za lásku ktorú si dal...
a prosím ťa naplň láskou všetkých ľudí, ktorých som v svojom živote stretla.
Neurob to iba dnes na svätého Valentína, ale rob to každý deň...
veď si nás stvoril – ako inak - z lásky.
Nauč nás milovať nie láskou valentínskou, ale tou tvojou... večnou i dnešnou. Ľudskou i Božou...
