vždy niečo... Napríklad:
Že Boh je láska.
Že v nádeji som spasená.
Že Lásku nájdem vždy len v pravde.
Že rozumie mladým a ich dobe.
A že práve na svetový deň chorých je ochotný on sám celému svetu ukázať svoju slabosť.
V posolstve k dnešnému sviatku píše aj toto:
"Pri tejto príležitosti cítim osobitnú blízkosť ku každému z vás, milí chorí, ktorí v zariadeniach opatrovateľskej starostlivosti a domovoch dôchodcov, alebo aj doma prežívate v dôsledku svojej choroby a svojho utrpenia ťažký čas skúšky. Nech vás všetkých povzbudia slová otcov Druhého vatikánskeho koncilu: „Nie ste zabudnutí, ani zbytoční: Kristus vás volá, aby ste sa stali jeho živým a priehľadným obrazom“ (Posolstvo chudobným, chorým a všetkým, čo trpia)."
„Vyhýbanie sa utrpeniu ani útek pred bolesťou neprináša človeku uzdravenie. To prináša len schopnosť prijať súženie, dozrievať v ňom a nachádzať jeho zmysel prostredníctvom zjednotenia sa s Kristom, ktorý trpel s nekonečnou láskou“ (encyklika Spe salvi, 37).
Že tomu rozumie, to mi pomohol pochopiť aj o. Branislav vo svojom blogu. Ďakujem, otec.
A hlavne: Ďakujem, Svätý Otec Benedikt. Pripomínali ste mi tie najzákladnejšie veci. Pekne postupne. Jednu po druhej. Vždy to, čo som práve potrebovala počuť.
Ak má niekto z vás záujem v tomto pôstnom období na krížovú cestu z jeho posolstiev, tu je jedna (z pôstneho posolstva 2012), ďalšiu staršiu som priložila a tretiu dorobím a tiež tu pribudne (z aktuálneho posolstva na SDMládeže) - je zatiaľ vo vývoji:)