Ahoj z Ázie

Moja 3-ročná misijná skúsenosť v Argentíne sa skončila. Tento článok vám píšem už z druhého konca sveta a nie je to zo Slovenska, je to eeeešte ďalej. Pekne som sa s Argentínou rozlúčila a 24.júla som vycestovala domov na mesačnú dovolenku. Cesta bola dosť strastiplná. Na prestup som mala 3 hodiny, lenže už v Buenos Aires meškalo lietadlo viac ako 2 hodiny. Keď sme pristáli v Amsterdame, mala som už len okolo 40 minút. Z tohto letiska mám veľmi zlú skúsenosť. Na kontrolách bolo veľmi veľa ľudí a aj keď som im vysvetlila, že už mám embarking, nechceli ma pustiť. Ruksak som mala napučený oblečením, nakoľko polovicu môjho kufra tvorilo argentínske jedlo. Doma som na ňom sedela, aby som ho mohla zapnúť. Na sebe som mala asi 5 mikín a 2 vetrovky. Samozrejme, čo chceli otvoriť, keď prechádzalo cez sken? Môj ruksak. Pomyslela som si: otvoriť vám ho môžem, ale ako ho zavriem?...tak aj bolo. Otvorila som ho a vyskočilo moje oblečenie..to som mala už len 10 minút a ešte stále bolo treba bežať k bráne. Už som nemala čas sedieť na ruksaku a zapínať ho, tak keď mi ho skontrolovali, vytiahla som z neho 2 veľkézimné vetrovky, prevesila ich cez ľavú ruku, na pravej som mala notebookovú tašku, samozrejme okrem notebooku  plnú kníh a iných vecí  a na pleciach ruksak vážiaci asi 12 kíl..a začala som bežat..bežala som ako o život..miestami som nevedela, či zastaviť a vzdať to, či plakať, či bezať..pretože som nevládala, kedže všetko tobolo veľmi ťažké a po 10 minútach ešte stále nebolo vidieť moju bránu a to bol už oficiálny čas jej zatvorenia..našťastie, po 12-tich minútach som ju našla a keď som tam prišla, ešte tam boli ľudia..hodila som všetko na zem a začala vyzliekať mojich 5 vrstiev mikín, lebo mi bolo veľmi teplo..ale vďaka Bohu, stihla som to. Vo Viedni už bolo všetko ok..jediný problém, s ktorým sa však dalo rátať, bol, že mi nedosiel kufor, kedže v Amsterdame bolo málo času na presun a nestihli ho dať do lietadla. Tak som sa naučila, ako vypísať žiadosť o hľadanie kufra, podať ju osobne a potom pre istotu aj elektronicky..ešte som trošku postresovala, ale vďaka Bohu, o 3 dni ho poslali na Oravu so všetkým, čo v ňom vnútri bolo.

Toľko k ceste...doma bolo supeer, krásne stretnutia s rodinkou a priateľmi... ale dlho som sa na Slovensku neohriala a uz 30.augusta som cestovala naozaj na druhý koniec sveta - skúste hádať, kde. Začína sa to na F, je to podobné chlapčenskému menu a hovorí sa tam okrem iného aj po anglicky..áno, sú to Filipíny. A čo tu vlastne robím? Mám tu 10-mesačnú prípravu na večné sľuby. V skupinke je nás 7 - 3 z Vietnamu, 2 z Toga,  1 z Filipín a ja zo Slovenska. Naša majsterka je z Nemecka a členkou komunity je aj jedna staršia filipínska sestra. Takže sme pekný misung. Postupne vám budem písať, čo a ako. Teda, aspoň dúfam, že občas niečo napíšem. Prvé dojmy sú zatiaľ dobré. Cesta lietadlom bola super. V Qatar Airways vám dajú jesť 3-krát teplé jedlo + snack, čo je v porovnaní s KLM luxus. Prestupovala som  v Qatare, kde Argentína vyhrala majstrovstvá sveta, tak som na letisku hľadala fotku Messiho, ale žial, nič som nenašla. BOl tam len akýsi veľký medveď, s ktorým sa všetci fotili..Čo už, no. Ale ľudia boli veľmi milí a ústretoví, nie ako v Amsterdame..

Čo ma dosť stálo, bolo zvyknúť si na časový posun. Tu máme 6 hodín viac ako vy a v zime to bude 7. To znamená, že na začiatku ešte o pol 3 ráno som tu nespala, lebo na SLovensku bolo len pol 9 večer. Prvý týždeň bol dosť krutý v tomto zvykaní si, a tak úplne som sa asi aklimatizovala až za 2 týždne. Taktiež tu majú rôzne zvieratká, ktoré sa vám môžu objaviť v izbe - také priesvitné jašteričky, ale vraj sú neškodné, a ze žerú komáre. Ďalej veľké pavúky, tie som našťastie videla len mimo moju izbu, ďalej šváby, klasika, ten ma už navštívil... a veľká vojna sa vedie s mravcami. Sú úplne všade a keď máte niečo sladké otvorené, hneď to nájdu. Preto som sa snažila už hneď od začiatku všetko dobre zatvárať, nakoľko som prišla nabalená doboškami a čokoládami. Raz som objavila cestičku mravcov, smerujúcu k mojej notebookovej taške. Keď som ju otvorila, uvedomila som si, že som tam mala otvorené bebe keksy, na ktoré som zabudla po ceste z lietadla. Ďalej som videla mravce pri mojom peračníku a nechápala som, prečo. Keď som ho otvorila, nasla som tam cukrík, ešte z Argentíny a oni, tie malé potvory, ho zacítili..odvtedy si dávam na mravce riadny pozor. Všetko poriadne kontrolujem a ak ich niekde zazriem, hneď umývam octom a striekam repelentom.

Ďalšou zaujimavosťou je jedlo...Ryžu jedia ráno, na obed aj večer..každý deň..takže uz po 3 dňoch sa mi o ryži aj snívalo...Na ráno máme na šťastie aj možnosť chleba, ktorú vždy využijem a potom, vždy, ak je nejaká zelenina, si dám na večeru radšej túto možnosť. Sestry sa už zo mňa smejú, že: rice is always your second choice :D teraz sme napríklad odišli z večere a jedna vietnamská sestra spravila vynikajúci šalát z banánového kvetu so sezamovými semienkami a nejakou omáčkou..mňaam.  Taktiež sme boli pozrieť na trhu, keďže každý týžden robíme nákupy. To bol tiež pekný zážitok, vidieť zeleninu a ovocie od výmyslu sveta, ktoré ani neviete, ako sa volá, lebo všetko to rastie len v tropických krajinách..veeľa druhov banánov - ak ste si mysleli, že existuje len jeden, tak ste sa mýlili..a veľa druhov rýb - veľké, malé, s malou hlavou, sirokou, veľkými očami, malými plutvami, chobotnice, ustrice, a tak ďaleeej..kokosové orechy, kokosové mlieko a mnohoo iného..

Zaujímavé je aj cestovanie, ale o tom zase na budúce, aby bolo o čom písať. A teraz už idem do kaplnky. Viem, že som tu správne, lebo keď tam sedím, mám pocit, akoby som tu už niekedy bola, že toto miesto poznám a ze som tu ako doma.

Nech vás Pán žehná a modlite sa za mna, ja tiež na vás pamätám :-)