Adventné zamyslenie v predvianočnom týždni.

18. december

Dnešné čítania: Jer 23,5-8; Ž 72; Mt 1,18-24.

Keď si pozrieme dnešné liturgické texty, postrehneme, že téma, ktorá sa opakuje vo všetkých, je vyslobodenie z hriechov.
To, čo ideme sláviť na Vianoce – narodenie Božieho Syna – sa udialo práve z tohto dôvodu. „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies... a stal sa človekom“ – opakujeme vo Vyznaní viery.
Zamyslime sa dnes nad touto myšlienkou.
Ako pomôcka nám môže poslúžiť aj evanjeliová zmienka o mene, ktoré dostane prisľúbený Mesiáš. Práve v dnešnom evanjeliu (verš 21) sa píše: „Dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ A hneď nato sa cituje proroctvo: „Hľa, Panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená Boh s nami“ (verš 23).
Ako je to teda s tými menami? Prečo sa spomínajú až dve mená, prečo mal Jozef dať dieťaťu iné meno než v onom proroctve a pritom sa zdá, akoby v tom nebol žiaden problém?
V židovskom národe, a vôbec v semitských krajinách, malo meno oveľa väčšiu váhu než u nás. Neplnilo len úlohu rozlišovaciu, ale bolo akoby „legitimáciou“ a životným programom: hovorilo niečo o samej podstate toho-ktorého človeka. Na druhej strane dať meno znamenalo predurčiť osud človeka, ustanoviť niekoho do určitej funkcie, charakterizovať jeho vlastnosť či poslanie a podobne. Meno sa tak stávalo priam synonymom daného človeka.
Takto možno lepšie chápať aj biblické vyjadrenia „vzývať Božie meno“, trpieť pre Kristovo meno“, „na jeho meno sa zohne každé koleno“, ale i „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ a ďalšie.
V Izraeli boli rozšírené viaceré náboženské tradície: jedna z nich sa nazýva jahvistická (Boh nazýva menom Jahve) a druhá elohistická (Boha nazýva menom Elohim). Veriaci Židia dávali často svojim deťom mená, ktoré vyjadrovali ich vzťah k Bohu. A tak máme v jahvistickej tradícii mená, ktoré vznikli spojením mena Jahve a nejakého prívlastku, napr: Ozeáš (Oz=sila, Ja=Jahve), Jozafát (Jo=Jahve, Safath=súdi), Azariáš (Azar=pomáha, Ja=Jahve)
a iné; v elohistickej tradícii zas napr. mená Samuel (Šem=meno, El=Elohim) a podobne. Zaujímavo môžu pôsobiť mená Eliáš a Joel, ktoré v týchto dvoch rôznych tradíciách vlastne znamenajú to isté: Môj Boh je Jahve“, resp. „Elohim je mojím Bohom“.
Takto treba vnímať aj evanjeliový text, ktorý hovorí o „mene“, čiže poslaní, charakteristike Božieho Syna. Meno Emanuel (Himmanu=s nami, El=Elohim) je naplnením Izaiášovho proroctva o človekovi, ktorý bude stelesňovať Božiu prítomnosť medzi ľuďmi, a bude teda Božím Synom v pravom slova zmysle, nie len obrazne, ako sa toto pomenovanie v Biblii používalo často. Meno Ježiš (Jo=Jahve, Šua=spasí) je zasa naplnením proroctva, ktoré
dostal predošlý nositeľ tohto mena a poznáme ho pod poslovenčeným menom Jozue v Dt 31,7n (porov. aj Sir 46,1).
V Ježišovi Kristovi sa napĺňajú a spájajú obidve tieto proroctvá: Boh je s nami, aby nás spasil. Nie sú to teda dve mená, ale dve poslania, ktoré charakterizujú Dieťa v lone Panny Márie: On príde medzi nás a vyslobodí nás.

"V nikom inom niet spásy..." (Sk 4,12)