Moj ocino ma v nebi jedneho dobreho znameho - sv. Antona. Je patronom stratenych veci a musim priznat, ze v nasej rodine je jeho meno casto sklonovane. Tak ci onak, s ocinom maju asi daky kontrakt ci co, pretoze tatinovi staci si len spomenut na Antonka a BUM - najde, co my hladame aj pol dna. Pravdou je aj to, ze som vzdy tatinovi zavidela, ze ho Antonko takto "na slovo poslucha". Tolko krat som ho aj ja prosila, slubovala, robila mu reklamu... a nic.

Ked sme sa vracali z pute v Rime, zastavili sme sa aj v Padove pozdravit sv. Antona. Ako sme cakali v rade k jeho hrobu, nieco mi tak poklopkalo po hlave a vravim si: "Jaaajha, som ja ale inteligent! Jasne, ze som ho doteraz daromne prosila. Ved ja som sa mu nikdy nepredstavila! Asi by som sa aj ja vykaslala na nejakeho cudaka, co by nepovedal ani buu ani muu a rovno by na mna vysypal, ze odo mna potrebuje to a to." Pomaly som sa blyzila na radu. Ludia predo mnou davali ruku na kamen, zotrvali v kratkej modlitbe, pozreli vdacne na hrob a sli. Pristupila som aj ja. Kdezeby ruka - rovno som praskla hlavu o tu dosku a po prvy krat v zivote som od sv. Antona nic neziadala. Iba som sa predstavila, kto som, koho som dcera (to aby vedel, ked uz ma taky dobry vztah s tatinom, no nie?) a ze som ho iba prisla pozdravit.

Vtedy vo mne zahorela velka laska k tomuto svatemu. A myslim, ze aj on mna docela moze. Inak by mi asi tak nepomahal, ako mi pomaha. Dva priklady za vsetko:

Asi tri mesiace som marne patrala po svojom spacaku. Uz som sa aj zacala vypytovat ludi, ktorym som ho kedysi pozicala, ci naaahodou... bolo to trapne, ale fakt som bola zufala. Prehladala som uz kazdy kut v dome. Raz som tak zmurkla k sv. Antonovi, ze: "Pocuj, mohol by si mi prosim pomoct s tym spacakom?" A on mi klopka na hlavu: "Moooja, chod pozriet do kumbalu pod schody." A ja ze: "Aaale co si... tam som to uz prezerala aspon 3 krat." No... prehovaral ma tri dni. Nakoniec som sa tam sla pozriet a ani som nemusela hrabat, proste tam bol na vrchu polozeny.

Ha! Ale to je nic, oproti mojim cestovatelskym zazitkom. Sli sme s kamaratmi smer Stiavnicke Bane. Cestu som sice googlila, ale viditelnost (vdaka prudko romantickej hmle) bola takmer nulova, takze sme si pekne bludili... par krat sme prisli tesne pred Bansku Stiavnicu, vzdy z inej strany (to sme sa dozvedeli neskor). Fakt to bolo umorne, pretoze sme sa vramci par kilometrov stvorcovych motali viac ako trva cesta z Hlohovca tam. Ale od Banskej Stiavnice do Stiavnickych Bani to uz je docela okej. Ked sme po vikende odchadzali, necudo, ze som vobec cestu nespoznavala - vsetko akoby som videla po prvy krat (vlastne som to aj videla po prvy krat). Preto som hodila len taku strelnu: "Sv. Anton, neviem, co si robil, ked sme sem isli, ale prosim ta, keby sme aj teraz nahodou isli zlou cestou, tak nas hned otoc. Dakujem" A tak si ideme do Banskej Stiavnice a odtial ze ... hmm... kam vlastne. Vyjdeme z mesta, pred nami dedinka - a to ze Sv. Anton! Ani som nevedela, ze taka dedina existuje... Ale bola som si 100% ista, ze sme cez nu nesli :) A tak viem s istotou povedat, ze nas Sv. Anton otocil, ked sme zbludili :D Jou a jasne, ze hned dalsi pokus vysiel a stastne sme prisli domov...

Jeden moj kamarat sa "pohorsuje" nad tym, ze by som sa nemala modlit k sv. Antonovi, ale k Bohu a ze ci to nie je modlosluzba. Co ja viem? Podla mna nie. Boh je... on stvoril moje srdce a jemu patrim. A sv. Antona mam proste rada. Je moj kamarat. Preco by som sa neobratila na kamarata s vecou o ktorej viem, ze mi s nou pomoze. Boh je mojim Bohom. No a sv. Anton je moj Antonko :)