Toľko rokov pri tejto tepne môjho ľudu. V prachu cesty medzi Jerichom a Jeruzalemom.

Nedá sa spočítať ani odhadnúť, koľko ľudí prešlo okolo mňa, slepého žobráka. Môj život sa tu mizerne míňa deň za dňom. Niekedy túžim, aby to už skončilo. Šeól je lepší ako takéto živorenie. Nie som ako Tóbi. On mal syna, ktorý sa oň postaral, on stretol anjela. Koho už len ja môžem stretnúť? Anjela? Proroka? Tu? Odkedy sa Izrael vrátil z Babylonu, Pánovo slovo je zriedkavejšie ako za čias Héliho napriek tomu, že všetci čakajú príchod Mesiáša.

Aspoň sa tak tvária. V skutočnosti sa aj tak len ponáhľajú za obchodom. Nevedia čo je so starosť o slepého chudáka. Len občas sa nájde niekto, kto sa zastaví na môj zúfalý krik. Ale ja už ani kričať nevládzem. A možno ani nechcem. Nemá to zmysel. Od pútnikov som počul o rybníku Betsata v Jeruzaleme. Vraj tam Pánov anjel zostupuje do vody a uzdravuje toho, kto sa prvý ponorí. Ale kto ma tam odvedie? Nemám ani len človeka, ktorý by mi pomohol vyjsť z domu na cestu. S tým, čo vyžobrem, len horko-ťažko prežijem. Ak by ma aj niekto odviedol do Jeruzalema, nemám čím zaplatiť. Iba ak... iba ak by som sa mu podľa Zákona predal ako otrok. Ale čo by som robil? Veď som celý život len žobral. Neviem robiť nič, len žobrať...

Ostáva mi len sedieť pri tejto ceste a čakať, kedy sa nado mnou niekto zmiluje. Lenže nado mnou sa nezmiluje nikto. Celé Jericho vie, že som Hielov potomok. Pokladajú ma za stelesnenie kliatby, ktorú vyriekol Jozue.

Nemám na výber. Neostáva mi iné, len denne žobrať o chlieb, hľadať stratenú nádej a žiadať si smrť. Tma ako tma. Spravodlivý Jób mal pravdu, keď preklínal deň svojho narodenia. Prorok Jonáš si žiadal umrieť po jedinom dni pod horúcim slnkom a ja? Každý deň to isté... Ešte aj farizeji ma chceli súdiť za porušovanie zákona, lebo som v sobotu vyšiel na ulicu žobrať o chlieb... Kiežby ma konečne ukameňovali... aspoň by som mal konečne po tomto nezmyselnom trápení!

A, farizeji, čo tí zmôžu. Stali sa z nich rímski zapredanci. Zo zákona si spravili nástroj moci... Ale vraj majú teraz zopár silných odporcov. Jedného sa už zbavili. Volal sa Krstiteľ. Podľa mňa bol prorok. Krstil pri Jordáne a vôbec sa nebál ich skostnatených výkladov Zákona a povedal im, čo si o nich myslí. Potom začal vyskakovať aj do kráľa. Za cudzoložstvo... Počul som, že Herodes sa ho bál a vraj tiež veril, že je prorok. Ale farizeji sa spriahli s tou ženskou, čo s ním spáva a dosiahli, že skončil v chládku. Ale tam to neskončilo. Už Ezechiel povedal: „Aká matka, taká dcéra!“ Tuším sa volá Salome. Bosorka je to! Vytancovala tej svojej nepodarenej materi Krstiteľovu hlavu! A tak sme prišli o proroka...

Ešte je tu jeden. Ale ten už tiež padol do nemilosti. Niet sa čo diviť. Okrem toho, že je Krstiteľov príbuzný, vyhlásil, že chrám je dom jeho Otca... Aj minule mi o ňom rozprávali dvaja chlapi. Zastavili sa pri mne; vraj ich poslal pred sebou, aby oznámili, že tadiaľto bude prechádzať do Jeruzalema. Hovorili, že on je naozaj ten prisľúbený Mesiáš. A ešte splietali čosi o tom, že jeho kráľovstvo nie je pozemské, ale nebeské, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov, že mení srdcia a životy ľudí. Keby som videl, šiel by som za ním. On by ma uzdravil, vlastne, keby som videl, nemusel by som za ním ísť. Ale keď príde, spýtam sa ho, načo je toto moje nezmyselné utrpenie dobré. Ak je naozaj Mesiáš, ak je jeho kráľovstvo nebeské, musí to vedieť...

Počul som o ňom útržkom aj od pútnikov, čo tadiaľto chodia do Jeruzalema. Skoro každý, kto prichádza z Jeruzalema alebo Galiley ho už videl. A všetci sú ním takí nadšení. Niektorí hovoria, že vyháňa zlých duchov, uzdravuje, kriesi, sýti zástupy... Odkedy zabili Krstiteľa, hovorí sa o ňom ešte viac. Vraj aj Krstiteľ o sebe povedal, že je hlasom na púšti a o tomto Ježišovi povedal, že bol prv ako on a že jemu treba pripraviť cestu podľa Izaiášovho proroctva, či také dačo. Celé je to také divné. Načo nám je Mesiáš, proti ktorému stojí Veľrada, kráľ Herodes a ešte aj rímska moc? Veď to je číre bláznovstvo! Aké nebeské kráľovstvo, keď nás okupujú cudzí? Keď ho neukameňujú farizeji, dá ho sťať kráľ. A keď ho kráľ sťať nedá, ukrižujú ho Rimania. Načo nám je taký Mesiáš? A je vôbec Mesiáš? Aj keď... tie zázraky, čo robí kade chodí, mi nedajú spávať.

On by mi možno mohol vrátiť nádej.

Čo to je za hluk? Takto veľa ľudí tadiaľto ešte nešlo, odkedy tu sedávam! Čože? Ježiš Nazaretský ide tadiaľto? Už je tu? Nejako skoro, ja ešte nemám v sebe utrasené myšlienky! Ešte neviem či mu mám veriť a už ho mám stretnúť?

Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Zmiluj sa nado mnou! Tí, čo ma okríkali, aby som mlčal, mi teraz vravia, že ma voláš. Idem. Nevadí, že sa potkýnam. Zahodil som jediný plášť, ktorý mám. Čo ma po ňom? Veď ma voláš. Pýtaš sa ma, čo máš pre mňa urobiť? Rabbi, aby som videl...

Hovoríš mi, že mám ísť... Že ma uzdravila moja viera. Aká? Veď som už žiadnu nemal. Stratila sa spolu s nádejou, že ešte sa niekedy niekto nado mnou zmiluje. Tu je tajomstvo? V nádeji v tvoje zmilovanie?

Rozumiem... Uzdravil si moje srdce aj moje oči. Idem za tebou.