Hm, baroková zbožnosť....mávne dakto rukou. Úcta k bábike.... Týmto príbehom chcem poďakovať pani Aničke Sojkovej za báseň. A tým, ktorým sa to nepáči alebo vzbudí to pohrdlivý úsmev, hovorím: "Prosím, prepáčte starej žene..."
Keď moja mamka žila posledný rok, opýtala som sa jej, čo by chcela k Vianociam.
-Ježiška!- odpovedala.
Myslela som, že v jej úctyhodnom veku 96 rokov už splieta pojmy. Hovorím: Ježiško príde!
- Ale vieš, tú sošku....Pražské Jezuliatko!
Nuž...to bola ťažká úloha. Predajne SSV, Charity, Petry a iné....na Slovensku nič. Lenže ani na západ od Moravy....ani v samotnej Prahe, kde som zazvonila na bránu u Panny Márie Vítěznej.
Nie sme predajňa- odpovedali mi. Môžete si odfotiť, ale sošku....nemáme.
Odfotiť nebolo potrebné, mala som od bývalého pána farára monografiu sa asi 50 obrázkami.
Asi dva týždne pred Vianocami som objavila obchod s devocionáliami na juhu Slovenska a sochu v 3 veľkostiach. Kúpila som ich desať a mala som o darčeky postarané. Nestáli milión...
Nezabudnem nikty na roztvorené oči a úsmev mojej mamy. Mám tú tvár odfotografovanú, jej poslednú fotku.
Pritískala si sošku dlho k hrudi a o pár dní bola posvätená, keď chodili kňazi po kolede.
Nevedeli sme dovtedy, prečo tak po nej túži.
Zrejme už cítila odchod do večnosti.
Spomínala.
Na jar 1945, keď ustupovali nemecké vojská po porážke v Rusku cez Moravu, neobišli našu dedinu a vybíjali si zlosť na ľuďoch. Márne im stará mama núkala jesť a prihovárala sa im nemecky, lebo sama bola Rakúšanka.
Jeden z vojakov chytil sošku Pražského Jezuliatka, vtedy porcelánovú, a z celej sily ju tresol o zem, Mali sme čosi ako domáci oltárik.....Porozbíjali skrine, zobrali posteľné prádlo, periny.....ale stará mama si len tisla tie črepiny k srdcu a
plakala. Už nežila dlho....oslobodenej krajiny si užila iba niekoľko mesiacov.
Zrejme sa mojej mamke v mysli premietla táto scéna.
Aj ona si užila Jezuliatka iba pol roka, boli to jej posledné Vianoce. Keď som zo skrine po vianočnom období upratala Betlehem, zaujala tam miesto táto socha, aby na ňu z postele dobre videla. Keď sa modlila, pozerala skôr na kríž na stene. Ale inak sa usmievalana Božské dieťa.
Sladké....možno. Ale zo srdca. Je mi ľúto, že po vzkriesení my asi sotva uvidíme Pána ešte v podobe Dieťaťa...
Ale hreje ma radosť, tá radosť odchádzajúcej na večnosť mamky.
A pre túto radosť ďakujem Anke Sojkovej za báseň. Tým viac, že som v Prahe študovala a milujem ju doteraz.
