Blog

« Späť

Keď mami plačú nad svojimi anjelmi.

Len matka, ktorá prišla o dieťa, vie koľké slzy vyronila, akú bolesť cítila a aké ťažké bolo sa s tým zmieriť.

Každá to prežívala ináč ale určite sa zhodneme v tom, že s odstupom času sa na to pozeráme ako na veľkú milosť. Tieto deti nás predišli do večnosti a teraz sa za nás prihovárajú. Máme anjelov v nebi.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Mne synček zomrel pred 20rokmi. Cítila som sa veľmi sama a denne som chodila na cintorín. Prihovárali sa mi iba staršie tety a veľmi ma to vyrušovalo. Len úcta k vráskam mi nedovolila byť k nim drzá.(Tým chcem povedať,že moja samota bola výsledkom toho, že som odháňala ľudí od seba.Veď nikto nemôže vedieť čo cítim)
Tieto tety mi postupne rozprávali svoje príbehy a tým ma donútili rozmýšľať nie len nad mojou bolesťou ale aj nad ich bolesťami. Všetky však zakončili svoje rozprávanie s tým, že najviac im pomohla VIERA. Ja som ich poslúchla a opäť začala chodiť do kostola aj v týždni. A potom ma už zasiahla Božia milosť a bola som schopná rozlúčiť sa zo synčekom v nádeji, že sa s ním raz stretnem.

Ak chcete pripojte sem svoje svedectvo či prosbu môžme si tak navzájom pomôcť.
Odoslané 12.8.2012 16:35.
Maminky zlaté, objímam vás. Mám iba adoprovanú dcérku, ktorí už je babičkou. Ale spomínam si na dvoch anjelikov...mamina sestra, židovka, tiež kovertovaná, bola odtransportovaná do Ravensbrucku a odtiaľ do Oswiecimu. Odňali jej deti a zahynuli v plynovej komore. Krematóriá ešte nefungovali, tak ich iba nahádzali do jamy, Ona sama sa zachránila skokom o žrdi- preskočila drôty a dopadla do vysokého snehu, odkiaľ sa pomaly odpazila a dobrí Poliaci ju zachránili. Dnes má 92 rokov, ale deti už nikdy nemala....možno pokusy Dr. Mengeleho v Ravensbrucku....A ja sa modlievam K tým anjelikom lebo mali dva rôčky a už boli pokrstené.
Odoslané 12.8.2012 17:02.
Takze napisem aj ja,aj ked stale to boli,viem,ze za nas nase deticky prosia u Boha.Prvy sa nam narodil najstarsi syn,dnes ma 19 a je z neho myslym clivek v pohode,pracuje,je slusny,druha sa narodila dcera,ide do posledneho rocnika na ucnovke,odbor kuchar,v oktobri bude mat 18.Tretie v poradi,ako som pisala pred 14 timi rokmi,som otehotnela,vtedy sme zazivali odmietnutie od mojich i manzelovych pribuznych,keby som to tu mala pisat,to by bolo nadlhoemoticonTesili sme sa velmi a kedze nam nemal kto pomoct,i ked mal kto,aby ste ma chapali,este od nas vyzadovali robotu a pomoc.Teraz viem,ze to bola chyba,ale Boh to pre nieco asi tak chcel.Praca v hore,pri dreve a okolo sena mi asi nepridala,takze aj zrejme preto,ale to uz nezistim,som zacala v 3 mesiaci krvacat.Na sono ma doktorka neskoro poslala,az v 5 mesiaci,kde syncekovi zistili,"nejaku bublinu" v brusku,druhe dievcatko,bolo zdrave.Zacal kolotoc vysetreni,operacia v Martine a zdalo sa z vysledkov,ze vsetko bude ako tak dobre.Nepripustala som si,ze by sme o ne prisli,len sme boli pripraveni,ze malicky Martinko bude mat problemy a bude potrebovat operacie.Ako sme sa mylili,ked ma na prelome 6 a 7 mesiaca,chytili vermi rychle porodne bolesti,vlastne uz tlaky,vyskocila som na rovne nohy z postele...nedalo sa prejst do auta,ktore manzel pozical,byvali sme v podnajme..moja matka nas vyhodila,potrebovali predat spolocny dom a do toho sme nesedeli,ale to je o inom...svokra neotvorila muzovi,ked buchal na dvere,byvali oproti...uz som nevladala,len sme chceli zabavit starsie deti..tlaky silneli a z poslednych sil som zadrziavala porod.V nemocnici sme ledva stihli,Nikolka a Martinko sa narodili tazko nedonoseni a Martinko navyse s obstrukciou mocovych ciest.Zomrel o 2 hodliny,Nikolka na druhy den...pohreb,kedze ich pokrstili v nemocnici sme vybavovali sami,truhlicky vsetko..namali sme nan,tak sme predali zlato co bolo..len ja,manzel,Boh a nase dve starsie deti a babka ako duchovna podpora..ostatni sa nam obratili chbtom,musela by som to velmi dlho pisat,keby som mala popisat,ze moja mama,ani svokra nemali jeden dovod sa k nam takto zachovat,nechat nas samych,vyhodit,odohnat...ja im zehnam,dlho mi trvalo naucit sa to,ale uz sa to da.A dlho som sa bala otehotniet znovu,az po 8 rokoch,narodil sa nam Patko,ma dnes 6 a ide do prvej triedy,o 5 rokov po nom sa nam narodila AlzbetkaemoticonNa mikulasaemoticonPatko sa narodil v rok,ked zomrel sv.Otec Jan Pavol II a Alzbetka zas,ked nam zomrel nas duchovny Otec Pater J.Šabo SVD...verime,ze nam dvojicky vymodlili Patka a Alzbetku a ze tam u Otecka za nas prosia,lebo tolko sil by sme iste nemali,keby neprosili.....
Odoslané 14.8.2012 0:36.
Je to ťažké, keď prídete o dieťa, alebo hneď o dve. To je môj príbeh. Štyri mesiace po svadbe som otehotnela. Bolo to úžasné, skoro pred 29 rokmi. Prvé pohyby ako hladkanie motýľa som zacítila na dvoch miestach, myslela som si, že to sú ručičky a nožičky, ale na ultrazvuku sa zistilo, že sú to dve detičky. Ostala som prekvapená, lebo v našej rodine dvojičky neboli. Nevadí, ktosi musí začať.
Posledný deň piatého mesiaca (8. marca), som porodila dvoch mŕtvych chlapčekov, Miloška a Milanka. Keď som sa vtedy nezbláznila od bolesti a smútku, tak som si povedala, že už sa asi nikdy nezbláznim. Boh vie prečo sa dejú takéto veci. Ďakujem Mu za to, že mi dal silu toto prekonať.
Potom sa mi narodili dve detičky, syn a dcéra, ktorá bola síce chorá, ale všetko sme zvládli. Keď mali deti 15 a 14 rokov, znovu nám Pán požehnal. Keďže so už mala 39 rokov mala som absolvovať odber plodovej vody, odmietla som. Povedala som Pane Bože, aké dieťa nám pošleš o také sa budeme starať - hoc aj postihnuté. Pán sa mi za to odmenil. Jakubko bude mať už 12 aj to šikovný chlapec.
Keď zomriem, prvé stretnuti bude s Pánom a za Ním budú moji Chlapci. Už sa neviem dočkať.
Odoslané 14.8.2012 7:16.
Tesim sa Vami z Jakubka,Milosko aj Milanko Vam pomahaju vsetko zvladat.Ten odber plodovej vody som aj ja bez vahania odmietla,pre mna nemal vyznam,kedze my sme,ako aj Vy boli s laskou pripraveni na dietatkoemoticonPri Patkovi som mala 34 a pri Alzbetke 40emoticon
Odoslané 14.8.2012 9:50 ako reakcia na Oľga Cárachová.
Ďakujem a viete čo je najúžasnejšie? že do Neba prídeme medzi svojich a tam nás nikto neodmietne.
Odoslané 14.8.2012 11:12 ako reakcia na Nicole Kavuláková.
Nás čaká v nebi dvojica ( dvaja, alebo dve...pohlavie nevieme) Je zaujímavé, že sa nestihli narodiť do tohto sveta, ale pre nebo sa narodili v ten istý deň, v ten istý mesiac, ale s rozdielom 10 rokov.
Môžem povedať, že pri prvom spontánnom potrate som bola neveriaca, aj keď praktizujúca..."kresťanka". 10 ročná cesta od jedného anjela k druhému, možno aj na orodovenie toho prvého ma našla odovzdanú do Božej vôle a bez reptania a pýtania sa prečo. Moja viera v to, že Boh mi odnímaním niečoho tak fantastického , ako je moje očakávané dieťa, chce dať ešte niečo lepšie, veľkolepejšie, famóznejšie, jedinečnejšie bola taká silná, že ja som posilňovala všetkých smútiacich okolo seba. A manžel vravel, že všetci by mali chlácholiť mňa a pritom ja som musela chlácholiť deti a manžela. Nádej na večný život so všetkými našimi siedmimy deťmi a to, že naši drobci boli prenesení , mi nedovoľuje smútiť ani Bohu robiť nejaké výčitky, naopak Boh mi pomáhal a pomáha chváliť Ho za to, čo som považovala ľudsky za nešťastie. Boh nedáva zlé veci. Boh dáva dobré veci v pravý čas. Ak sme milovaní, vieme o tom, veríme v nesmiernu a bezpodmienečnú lásku Boha k nám, nesie nás aj v takých situáciách On na rukách, a nesie s nami On náš kríž. Nie sme samé. Ak si nezaumienime, že sa totálne uzavrieme do seba a nedovolíme nikomu a ničomu, aby nás z toho vyviedol. To my samé rozhodujeme o tom, či dovolíme, či necháme svoje rany uzdraviť, alebo si ich budeme samé neustála roztvárať a bolestivo sa v nich vŕtať, zanášať si infekciu, nákazu, a ničiť sebe i iným život.
Odoslané 14.8.2012 12:07.
...ale každá sme iná, každá má tú svoju cestu vysporiadania sa s tým, čo sa jej stalo... Dokážeme, pochopiť, precítiť, vypočuť, poplakať si spolu, potešiť sa nádejou
Odoslané 14.8.2012 12:09 ako reakcia na Otília Ferenčíková.
Odoslané 14.8.2012 17:29 ako reakcia na Oľga Cárachová.
Velmi to pomaha,ked sa tako podelime navzajom.
Odoslané 14.8.2012 17:30 ako reakcia na Otília Ferenčíková.
Tiež som s manželom stratila svoje druhé dieťatko,bolo ešte veľmi malé, malo iba 11 týždňov a bolo ešte v prenatálnom vývine tehotenstva. Bol to spontánny potrat a stalo sa to práve v období mojich menín, preto som dala tomuto dieťatku aj krstné meno po mne. ( niekde som čítala, že je správne dávať mená aj takýmto nenarodeným deťom, hoci sú ešte veľmi malinké a nevieme ani ich pohlavie ).Okrem bolesti zo straty nášho očakávaného druhého dieťatka, som vtedy veľmi rozmýšľala, čo mám robiť, keďže sa nám ho nepodarilo pokrstiť. Dlho ma to držalo a hoci nemôžem s istotou tvrdiť, čo sa deje po smrti takýchto detí, verím, že Boh sa o ne postará. Veľmi ma povzbudila raz jedna veta, myslím, že to bolo z nejakej kázne...bolo tam ´povedané, že stačí mať úmysel rodičov a krst ako by sa aj stal. Po tomto všetkom mi bolo odporučané, aby sme na ďaľšie dieťatko vyčkali aspoň polrok. Naše tretie dieťatko sme počali o čosi skôr, ale o tejto mojej tehotnosti sme sa dozvedeli presne na den, bol to presne polrok, čo sme stratili naše druhé dieťa. Tretie tehotenstvo bolo bezproblémové, narodil sa nám takmer 4kg chlapec - Tadeáško. A po ňom, nasledovali naše ďalšie dva "poklady" - dvojičky Ondrejko a Šimonko. / pekne vyčkali až do termínu.../
Našim deťom sa snažíme teraz rozprávať o tom, že majú ešte jednu sestričku, tam hore v nebi, takého ich ďaľšieho anjela, ktorý sa tam určite za nich modlí a dáva na nich pozor.
Odoslané 14.8.2012 22:06.
Toto ma naozaj prekvapilo, som vám nesmierne vďačná za vaše úprimné slova.
Napísali ste to tak od srdca, tak aj ja doložím.
Keď som čakala toto druhé dieťa, mala som zdravotné problémy, preto mi lekári neodporúčali mať dieťa. Vraj by som mohla ostať na vozíku. Rozhodla som sa predsa len pre dieťa, ale v mojom vnútri bola stále ta nešťastná myšlienka, že by to bolo jednoduchšie pre mňa, keby nebolo. Takže som sa zo začiatku netešila. Radosť však s rastúcim bruškom stúpala. Po veľmi ťažkom pôrode som si domov doniesla Jurka a asi o mesiac sme pripravovali krst. Avšak v sobotu mi upadol do bezvedomia. Zomrel asi o týždeň na krvácanie, vývojová chyba.
Tak nejak som sa vinila, že som ho na začiatku nechcela a aj skutočnosť, že mi ho Pán Boh vzal tesne pred krstom mi napomáhala k môjmu hnevu na seba a svet.
Nedala som to hneď zo seba von a pomaly ma to zožieralo a menilo.
Ale Pán Boh mi pomohol.
Po Jurkovi nám požehnal ešte 5 deti
Posledného som mala v 38 a tiež som odmietla odber plodovej vody.
Moja vrodená choroba sa neozvala 20 rokov, až teraz a lekárom to nešlo do hlavy ako je to možné. Ja si myslím, že to vďaka Jurkovi.

Nepíšem to preto, že by som cítila bôľ ale pretože cítim vďaku.
Chcela som tu nechať odkaz matkám, ktoré niečo podobné zažívajú, že nás je viac a tak trochu neustále v modlitbách prosíme za ne. Pane Bože pomáhaj matkám, ktoré prišli o dieťa......
Odoslané 15.8.2012 7:31.
Dakujem Jarka,krasne a zo srdca napisane.Urcite nam pomoze,ked sa budeme jedna za druhu,aj co sme tu napisali,aj za vsetky mamy modlit.Nase deti nam z neba budu stale vyprosovat silu.
Odoslané 15.8.2012 14:56 ako reakcia na Jarmila Haragová.
Byť rodičom je iné ako byť krstným rodičom , a predsa.....bolesť chytá za srdce,ale napokon prináša pokoj.
Paľko zahynul ako záchranár pri havárii vrtuľníka, ktorý letel pre pacienta. Pritom to bola služba - obeta za opitého kolegu, ktorý nemohol prevzať službu.
A Petrík....dnes bymal 32 rokov. Vtedy mal 8. Keď sa vrátil po operácii nádoru v hlavičke domov, upozornil ma pán kaplán, aby som ho pripravila, že mu asi treba dať skôr sväté prijímanie. Zhostila som sa toho ,ale Peťkovi sa darilo dobre a mohol ísť na prvé sväté prijímanie s ostatnými spolužiakmi a kamarátmi v riadnom čase. Iba nemal vlásky, tak sme mu kúpili krásnu bielu šiltovku.Kráčal sám, ba aj školu dokončil- druhú triedu. Behal, šantil s ostatnými, ďaľší školský rok bez problémov....Iba cez prázdniny povedal: "Babička, prečo vešiaš toľko ponožiek?" a "prečo ste tu toľké rovnaké?". Mama pochopila a pri umývaní hlavičky zistila za uškom hrčku...takú, ako bola tá prvá na druhej strane,,,,,Opäť oknkológia, primár doniesol oteckovi reverz,podpísať....otec sa pýta:" a koľko mu to predĺži život.?"
Lekár zamyslene odpovedal: "dva, najviac tri mesiace". Ocko nepodpísal. Povedal: "Pána Ježiša prijal. A ak ho On chce mať u seba, nech sa stane Jeho vôľa". Chlapček bol v nemocnici iba na tlmenie bolestí. Keď prichádzal koniec, z nemocnice volali rodičom, aby si poň prišli. Pri spiatočnej ceste, pri dedinke, kam dali pána kaplána za farára,sa pýtal z auta von, bez pomoci vyšiel dvadsať schodíkov hore ku kostolu a pán farár pribehol , vzal ho naruky a povedal: "Veď by som Ti bol do autíčka doniesol!" Ale Peťko povedal: "Ja som chcel byť pri Ježišovom byte! A nič ma nebolelo, ani teraz nebolí!" Popoludní sa ešte pohral s malým bračekom, spoznal i mňa a asi dve hodiny mi nepustil ruku. Potom povedal
už len dve vety: "Bolí" a " Ježiš prišiel". A vydýchol.
Na sviatok sv. Petra a Pavla idem najprv ku svojim anjelom , potom na sv. omšu a až nakoniec sa rozbehnem a zozmailujem živým nositeľom týchto mien.
Odoslané 15.8.2012 21:21.
Viem, že duchovné materstvo je (oveľa) silnejšie ako fyzické. Zažila som oboje. Nie je pravda, že tá, čo nerodila, nemôže vedieť... Boh dáva milosť vynosiť dieťatko v srdci.
...vďaka za zdieľanie, Irma, obaja tvoji chlapci sú úžasní.
Vďaka Bohu za milosť, že si Peťka mohla držať dve hodiny za ruku, že ti to bolo dopriate.
Vďaka za krásne svedectvo viery statočného ocka malého Peťka.
Odoslané 16.8.2012 7:33 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Tlacia sa mi slzy.Vasi chlapci vam vyprosuju vela milosti z nebicka.
Odoslané 19.8.2012 0:48 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.