Včera som - pre tento semester - doskúšal. Nechal som si 24 hodín na predýchanie a prevetranie hlavy. A chcem sa trochu podeliť.

Možno to niekoho prekvapí, ale skúšanie mám vcelku rád.

Vždy sa nájde pár študentov, ktorí ozaj pristúpia k skúške svedomito, pripravia sa, prídu slušne oblečení, napriek stresu a tréme podajú to, čo sa naučili a ja mám fajn pocit, že som mohol byť súčasťou niečoho, čo im azda ostane aj ďalej než len po dvere skúšobnej miestnosti...

Iste, občas je to "posledná šanca študenta niečo naučiť, či vysvetliť"..., občas sa tu spolu i zabavíme - ale aj to k tomu patrí.

Mám rád ten pohľad, keď sa po chvíľach napätia rozhostí na študentovej tvári úsmev, po mojom súhlase s jeho či jej odpoveďou... (Je mi ľúto, že často sa to stane práve vtedy, keď zapisujem do indexu, takže ten úsmev viac tuším než vidím.)

Avšak tento semester bol ozaj náročný.

Aby sme boli k uchádzačom o štúdium spravodlivejší, zrušili sme prijímačky a prijímali sme len na základe vysvedčení - s tým, že v prvom ročníku sa to "vykryštalizuje": oni si otestujú nás (či sme to, čo hľadali) a my ich (či to s tým štúdiom u nás myslia vážne)... takže sa to následne "vyčistí". Ibaže, niektorí si to vysvetľujú tak, že keď už na tej škole sú, nejako ňou azda len prejdú... A tak na prednášky nechodia, povinnosti si splnia na minimum, na skúšky chodia "vyskúšať" a spoliehajú sa na to, že ten papier (diplom) sa dá získať aj so samými E-čkami... Ba presviedčajú nás, že práve na našej škole by sme vraj mali byť akísi viacej zhovievaví, "milosrdní" a teda nevyhodiť ich, keď prídu na posledný opravný termín...

Lenže - na čo to tomu človekovi bude? Veď ho v každom potenciálnom zamestnaní vysmejú... a jeho diplom (teda školu) tiež.

Takže, keďže učím v I. ročníku bakalárskeho štúdia i v I. ročníku magisterského štúdia, som jeden z tých, ktorí musia robiť to "sito". (Aj práve preto dávam E-čka veľmi opatrne...)

Je to však ozaj nepríjemný pocit, keď si uvedomím, že som tento semester musel dať FX asi 20% študentov (a to rátam aj opravné termíny). Nielen to. Nepríjemné pocity sa dajú zvládnuť. Horšie je, že po takom piatom-šiestom už prídu pochybnosti: Na čo sa tu hrám? Nepreháňam to ja? Nevyžadujem od nich príliš? Som spravodlivý? To sú ozaj stresy. Potom sa snažím vypäť svoju sústredenosť na absolútne maximum, aby som nikomu neublížil, neukrivdil... - a po jednom takom popoludní večer odpadávam, v lepšom prípade do postele...

Ale veď - nevadí. Na to som bol prijatý na túto školu a je to moja práca.

Len sa občas pýtam: Nemusí mať každý vysokú školu, všakže? A keď už - nemusí mať práve tú našu..., že?