« Späť

Prosba o pevné lano

Prosba o pevné lano

Modlím sa a prosím Boha, aby laná boli hrubé a aby ich nite boli pevne pospájané do seba. Pripomínam mu, že potrebujeme pevné uzly na oboch stranách, ktoré budú chrániť malé nitky pred roztrhnutím. Zdá sa vám, že moja modlitba je zvláštna? Nuž začala som ju vysielať k nemu až dnes nad ránom.

 

Poznám niekoho, kto je môjmu srdcu blízky. Vie o mne veľa a ja o ňom tiež. Kým sa nepresťahoval sto kilometrov ďalej od  nás, zdieľali sme spolu životné šance i pády. Obaja sme vyrastali ako jedináčikovia a možno aj preto sa pozeráme na veci viac – menej tými istými očami.

No odišiel a tak sa naša komunikácia začala obmedzovať... Mal nových priateľov, známych, musel sa ujať svojej novej „firemnej služby...“ Pohltili ho povinnosti a priznávam, že mňa tiež.

A tak sa náš vzťah zmenil. Raz za týždeň sme si zavolali, potom nám akosi stačilo raz za dva, a postupne to „horúce“ a mysliac si, že i pevné lano vzťahu sme akosi zahodili za chrbát.

Pred dvoma týždňami som ho prepustila „na slobodu.“ Rozprával mi o tom, že našiel sám seba, svoje poslanie, že už je tam kde žije, ako „doma.“

„Tak to má byť,“ pomyslela som si. „Už má nových ľudí, ktorí mu pomôžu rásť. A mňa nepotrebuje...“ a keď som skončila „mobilný hovor“ dala som si predsavzatie: „Nebudem sa mu ozývať, veď ak chce vie že som tu a že môže hoci kedy zavolať.“

No čím viac som si toto „silné predsavzatie“ opakovala, tým viac som sa ponárala sama do seba, kde som počula hlas: „Musíš pri ňom stáť. Zavolaj mu...“ No moja tvrdohlavosť sa nedala prekričať...

Až včera popoludní. Telefonát a okrem iného aj informácia, že jediný blízky človek, ktorý môjmu známemu ešte z rodiny ostal – jeho mama, je vážne chorá a leží v nemocnici....

Napadlo mi tisíc otázok, ale ani na jednu som nevedela dať odpoveď: „Prečo sa neozval? Prečo nezavolal? Nepovedal, že mu je zle....? Prečo tí jeho noví priatelia, medzi ktorými sa cíti ako „doma“ mu nepomohli? Alebo predsa?“

Nevydržala som to a večer sme sa spojili....  Na druhej strane sa objavil človek navonok dokonalý. Pochopila som to. Jedináčikov to tak učia. Ale pod dokonalosťou sa skrývalo more osamelosti, túžby všetko zvládať, a nakoniec sa prehnala i búrka beznádeje s dažďom sĺz a bezmocnosti.

„Povedal si to niekomu?“ spýtala som sa len tak mimochodom. „Sesterniciam, bratancom....“, vysvetľoval...  „sľúbili, že ju prídu pozrieť..., len nemajú akosi čas...“ Na ostatných som sa nepýtala.....

Vedela som, že hoci má okolo seba kolegov, či známych, nemal odvahu im to povedať... A nemal odvahu ani zatelefonovať, lebo sa bál... mal strach z toho, čoho sa bojí tak veľa ľudí. Strach, že si musí dať dole masku dokonalosti.

Niekoľko krát v živote sa o to pokúsil, no sklamanie, ktoré následne prišlo, ho ešte stále bolí.... A tak to nateraz vzdal....

Dnes ráno, keď sme sa konečne rozlúčili a uložili do postelí som si spomenula na lano.... a na vzťahy....

Nie je možné, aby ho zapletal iba jeden človek. Má predsa dva konce.  Každá nitka musí byť pevne zviazaná na jednej i druhej strane. Aj uzle musia byť pevné.... Na oboch koncoch...

Lano, sa skladá z tenkých špagátikov – z odovzdávania informácii – ktoré robia toho druhého krehkým, zraniteľným a odvážnym, lebo vo chvíli, keď ich vysloví, dáva možnosť tomu druhému, aby s nimi spravil, čo uzná za vhodné.... Má možnosť ich pošliapať, odhodiť, ublížiť nimi...  stať sa arogantným, alebo ich môže objať a „pofúkať“, naučiť sa toho druhého chápať, prijímať ho a spolu s ním bojovať o jeho svätosť....

A dostáva možnosť, aby prenikol pod jeho masku dokonalosti....

Je mi už jasné, že o lano a o špagátiky sa treba starať.... Najmä o tie, ktoré  prichádzajú z druhej strany....

Inak sa naše vzťahy, premenia na pseudovzťahy....  na laná, ktoré – ak je človek úprimný, budú mať pevný iba jeden koniec....  Nebudú sa zaujímať o hĺbku druhého človeka a o jeho životné nitky. Uspokoja sa s tým, že im je pri ňom fajn.

Toľko sa toho pohovorilo o vzťahoch... a možno práve preto, že sú najväčším rizikom nášho života....

Ježiš nám však hodil lano pravých vzťahov. Dal nám všetko... môžeme vidieť jeho hnev, jeho plač, jeho smútok i jeho radosť....

Je  na nás, ako budeme podľa jeho príkladu motať „laná svojich vzťahov..“

No  priznávam,  mne k tomu chýba často odvaha....

Zrada je vždy po ruke.

A tak ťa Pane Ježišu prosím, nauč ma vytvárať pevné laná vzťahov nielen s tebou, ale aj s mojimi bratmi a sestrami. Amen.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Je nad čím premýšľať a potešiť sa, ako vždy. Ďakujem!
Odoslané 11.6.2012 16:09.
A zrada pri napätí lana vzťahov v každom prípade bolí. "Miluj svojho blížneho, aj svojho nepriateľa takého aký je" - nie je ľahké, a potom zrada bolí o to viac, koľko veľa lásky investuješ do vzťahu.
Odoslané 11.6.2012 19:02.
Ďakujem sr. Damjána. Trafila si klinec po hlave. Aj ja som presne taký, ako píšeš ... človek navonok dokonalý. Jedináčkov to tak učia. Ale pod dokonalosťou sa skrýva more osamelosti, túžby všetko zvládať... zvládať sám ... Som tiež jedináčik, a často pociťujem, že to čo je pre ostatných samozrejmosťou - zapadnúť do kolektívu, bratská láska v spoločenstve, otvoriť sa úprimne tomu druhému, deliť sa o všetko , o radosť, o smútok, predebatiť osobné problémy s tým druhým - mne to spôsobí ťažkosti. Ja som sa nikdy nemusel deliť s nikým, lebo som bol stále sám, a až teraz , keď chodím do spoločenstva sv.rádu františkánov,sa týmto veciam učím. V spoločenstve sa človek naučí, čo je bratská láska, naučí sa deliť sa o všetko s ostatnými, musím si zvykať na to, že nie som stredobodom , ale iba jedným z nich, že si nemôžem svoju vôľu nanútiť na ostatných a podobne. A nemyslite si, že je to ľahké. Vôbec nie !
Možno som odbočil od témy, ale Damjána vo svojej úvahe vyslovila to, čo ja som vždy pociťoval, len som nevedel vysloviť.
Sr. Damjána, veľmi vieš písať.
Odoslané 11.6.2012 21:37.
Jožko, nesmierna vďaka za toto vyznanie, lebo to vystihuje moje vnútorné pocity, aj rovnaké nadšenie z písania sr. Damiány.
Odoslané 11.6.2012 21:51 ako reakcia na Jozef HORVÁTH.
Mám taký pocit, že sa to netýka len jedináčikov.
Odoslané 13.6.2012 8:21 ako reakcia na Jozef HORVÁTH.
Až dnes čitam váš blog, sr. Damiána, ale znovu veľmi oslovujúci... vďaka.... je stále čo zdokonaľovať.
Odoslané 15.4.2013 9:11.