Cestujem autom. Mám schôdzku. Počúvam hudbu. V nádrži už iba minimum benzínu. Nestíham, mám málo času. No a baterku mobilu, z ktorého hudbu počúvam je takmer vybitá. Pripomína vám to niečo? Mne môj duchovný život.
Cestujem autom. Mám schôdzku. Počúvam hudbu. V nádrži už iba minimum benzínu. Nestíham, mám málo času. No a baterku mobilu, z ktorého hudbu počúvam je takmer vybitá. Pripomína vám to niečo? Mne môj duchovný život.
Boh je stále ten istý. Rovnaký včera dnes i navždy. Jeho priazeň voči nám je nemenná. Čo raz povedal bude platiť naveky. Otec je skvelý chlapík, ktorý dodrží Slovo vždy! Ba čo viac, ak ho raz vysloví, isto sa to stane. Len škoda, že my ľudia sme takí hlúpi. Koľko kilometrov sme v našich životoch ubehli už iba s poslednými kvapkami benzínu? Ako často chodíme s poslednou paličkou našich duchovných mobilov.
Nedávno pri modlitbe sa mi pripomenulo, že náš Boh je Otec svetiel. On je svetlo a niet v ňom žiadnej tmy. Žiadnej. Kde zasvieti, odtiaľ zmizne akákoľvek tma. Žiaden kompromis s tmou. Nenájdete tam tieň, ani len malú škvrnu. Toto je môj Otec svetiel.
Okrem toho, náš Boh je štedrý. Nie je to žiaden trochár. On plytvá svojou milosťou. Sme ako malé poháriky, ktoré vložíte pod obrovský vodopád. Voda ho nielen naplní, ona ho neustále prepĺňa, voda z pohára preteká.
Takže kde je chyba? Niekde medzi stoličkou a klávesnicou. Boh dáva hojnosť, my žijeme mizériu. Otec chce natankovať plnú nádrž 98-oktánového benzínu, aspoň za 70€. My to zvládnem s pár centami a trasieme sa každým kilometrom, kedy nás auto nechá. Bojíme sa, kedy nášmu telefónu dojde baterka, Otec drží v ruke nabíjačku a za ním jadrová elektráreň pripravená doplniť energiu ďalších 100.000x.
Verím v Boha, ktorý nám vo svojom Synovi dal všetko nebeské duchovné požehnanie. Verím v život v plnosti, život, ktorý prekypuje a to tak, že zaplavuje naše rodiny, školy, naše stretká, farnosti. Je tak bujarí, že sa chytia aj nič netušiaci v obchode alebo v práci. Znížený štandard, ktorý nám diabol vnucuje je v skutočnosti klamstvo. Každodenný život, v ktorom zažívame prázdnotu, samotu, depresiu, útlak, znechutenie a pod. nám chce nahovoriť, že žiaľ kresťanko, nie každý deň je nedeľa. Môj Otec toto nikdy nedovolí. Prečo? Lebo je Otcom svetiel. Naša nádrž má byť neustále plná.
Boli sme stvorení, aby sme žili v Božej prítomnosti. Nie raz za čas, každú nedeľu alebo keď sú chvály. Našim štandardom má byť Ježiš (Pozor! Štandard, nie nedosiahnuteľný ideál). A ten chodil v neustálom spojení s Otcom, plný Ducha Svätého.
Priatelia, pozývam vás zažiť ten vodopád – každý deň. V každú chvíľu, keď sa to začne strácať. Veď Ježiš prišiel, aby sme mali život a mali ho v hojnosti.
