Radostný úsmev

   Každý to pozná, nie vždy nám je do smiechu. Niekedy sa usmievame cez slzy. Niekedy plačeme od smiechu. Úsmev a radosť... idú ruka v ruke?

   Evanjelium – radostná zvesť. Tí, ktorí chodia často na svätú omšu, si vypočujú úryvok z evanjelia. Tí, ktorí pravidelne berú do rúk Sväté písmo, si prečítajú každý deň nejakú časť božieho slova.

   Robí nás počúvanie alebo čítanie božieho slova radostnými?

   Samozrejme sme vždy v inom duševnom rozpoložení. Niekedy prežívame niečo smutné, ťažké až tragické a čítaním božieho slova chceme načerpať posilu a odvahu ísť ďalej. Niekedy cítime chuť počuť božie slovo a tešiť sa.

   Ježiš posielal svojich učeníkov, aby šírili jeho slovo, uzdravovali a vyháňali zlých duchov.

   Povieme si, to už bolo, dnes je iná doba. Pri krste sme aj my dostali príkaz šíriť božie slovo. Nemusíme ísť do ďalekých krajín a stať sa misionárom v Afrike. Každý dostal dary, ktoré ho uschopňujú  byť misionárom tam, kde sa práve nachádza. Nemusíme robiť zázraky, stačí plniť božiu vôľu, využívať dary, ktoré sme dostali  a svojím životom prinášať Ježiša všade, kde pôjdeme.

...lebo veselého darcu Boh miluje.

   Niekto si povie, ja neviem robiť nič výnimočné, nemám schopnosti na konanie veľkých vecí, som taký priemerný. Nikto nie je priemerný, všetci sme stvorení ako ORIGINÁL. Každý život má význam, každý človek je tu, aby plnil výnimočnú úlohu, takú akú nemôže splniť nikto okrem neho.

   Darovať úsmev, je veľký dar. Možno ste to už zažili. Veselého človeka má každý rád. Samozrejme nie posmievačného, ale úprimne veselého.

   „Keď vás stretnem, hneď sa mi rozžiari deň!“ „Keď mi zavoláš, hneď sa cítim lepšie.“ „Keď sa s tebou porozprávam, uľaví sa mi a mám opäť chuť do života!“

    Tieto vety môžeme počuť, ak budeme vedieť rozdávať úsmev. Nie je to vždy ľahké, najmä keď sa necítime najlepšie. Ale aj toto je misia.

Mali sme vo farnosti kňaza, ktorý raz po svätej omši povedal: „Ak by ste sa počas omše mohli pozrieť sami na seba tu v kostole, necítili by ste sa dobre.“ Všetci sme boli prekvapení, čo tým myslí? On pokračoval: „ Počas omše vidím väčšinou smutné, skormútené tváre. Keď vychádzate z kostola a tvárite sa smutno až zamračene, akého Krista nesiete do ulíc vášho mesta?“

   Vtedy som sa zamyslela, skutočne veľa veriacich akoby si nahodilo skormútenú – prepáčte za výraz svätuškársku masku – tvár skoro mučeníka, zbožného a akoby odtrhnutého od reality sveta.

Máme niesť radostnú zvesť! Prinášať Ježiša všade, kam sa dostaneme.

   Podľa mňa Ježiš nebol smutný, zamračený, nešíriť pesimizmus. Keby taký bol, išli by za ním zástupy? Byť ako Ježiš! Skúsme to!

    A ešte na záver. Do farnosti prišiel iný kňaz. Vždy po nedeľnej svätej omši prečíta oznamy a na záver povie vtip. Niekto povie, že vtipy a ešte k tomu v nedeľu, do kostola nepatria. Lenže čo sa stane? Ľudia sa usmievajú, aj nahlas zasmejú a skúste sa na nich pozrieť, keď vychádzajú z kostola. Usmievajú sa.

Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!

(Flp 4,4)