Drsná skúsenosť františkánskeho otca Abuna Nirwana v Iraku

Abuna Nirwan je františkánsky kňaz, pôvodne z Iraku, ktorý pred vysvätením študoval medicínu.

V roku 2004, keď žil v Svätej zemi, dominikánske sestry ruženca, ktoré založila Maria Alphonsine Danil Ghattas (palestínska žena blahoslavená v roku 2009 a kanonizovaná v roku 2015) mu dali ako pamiatku svojej zakladateľky  ruženec, ktorý používala. Fr. Nirwan ho stále nosí so sebou.

"Príbeh, ktorý sa chystáme opísať, sa stal 14. júla 2007. Abuna Nirwan išiel navštíviť svoju rodinu v Iraku. Ďalej necháme jeho rozprávať: „Šiel som  do taxíka, ktorý som si najal na sýrskej hranici. V tom čase nebolo možné cestovať lietadlom, aby sme videli svoju rodinu. Bolo to zakázané. Jediným dopravným prostriedkom bolo auto. Mojim plánom bolo prísť do Bagdadu a  odtiaľ do Mosulu, kde žili moji rodičia.

Vodič mal obavy kvôli situácii v Iraku počas tohto obdobia. Jedna rodina - otec, matka a dvojročná dievčina - sa nás spýtali, či by s nami mohli cestovať. Nemal som žiadne námietky. Boli to moslimovia. Vodič bol kresťan. Povedal im, že v aute je miesto a že môžu ísť s nami. Zastavili sme sa na čerpacej stanici a ďalší mladý moslimský muž sa pýtal, či môže ísť do Mosulu. Bol ešte na to priestor, a tak sme ho prijali.

Hranica medzi Jordánskom a Irakom sa neotvárala, až po východe slnka. Keď vyšlo slnko, bariéra bola otvorená a asi 50 alebo 60 áut pokračovalo v prechode hraníc.

Po viac ako hodine v aute sme  dorazili na miesto, kde bol kontrolný bod. Pripravili sme si naše pasy. Zastavili sme. Vodič povedal: "Bojím sa tejto skupiny." Predtým to bol vojenský kontrolný bod, ale členovia islamistickej teroristickej organizácie zabili vojakov a prevzali kontrolu nad miestom.

Keď sme prišli, požiadali o naše cestovné pasy. Museli sme vystúpiť z auta. Vzali pasy do svojej kancelárie. Jeden muž sa vrátil, obrátil sa ku mne a povedal: "Otče, budeme pokračovať v vyšetrovaní. Pôjdete ďalej do kancelárie. Okrem toho všade je tu púšť."" Dobre, "odpovedal som," ak  musíme ísť, ideme. "Išli sme asi štvrtinu hodiny, až sme prišli do chatrče.

Keď sme vošli do kabíny, dvaja muži vyšli so zakrytými tvárami. Jeden mal v jednej ruke fotoaparát a v druhej nôž. Druhý mal bradu a niesol Korán. Jeden z nich sa ma spýtal: "Otče, odkiaľ prichádzate?" Povedal som mu, že prichádzam z Jordánska. Potom sa spýtal mladého vodiča.

Muž ho chytil za ruky a zabil ho nožom.  Moje ruky zviazali za chrbtom. Potom povedal: "Otče, zaznamenávame to pre Al Jazeera. Chcete povedať pár slov? Nie viac ako minútu. "Povedal som:" Nie, len sa chcem modliť. "Dali mi chvíľu, aby som sa modlil.

Potom zatlačil na rameno, kým som si nekľakol a povedal: "Ste kňaz a je zakázané, aby vaša krv padla na zem, pretože by to bolo znesvätenie." Našiel vedierko a vrátil sa s ním, aby mi prerezal hrdlo.

Neviem, čo som v tej chvíli modlil. Veľmi som sa bál a v duchu som povedal Marii Alphonsine: "Nemôže byť náhoda, že vás so sebou nosím. Ak je potrebné, aby ma Pán vzal, keď som mladý, som pripravený, ale ak nie, prosím, aby nik viac teraz nezomrel.

Muž mi zdvihol hlavu rukou, pevne držal rameno a zdvihol nôž. Nastalo chvíľu ticho a potom zrazu povedal: "Kto ste?" Odpovedal som: "Mních." On odpovedal: "A prečo nedokážem dať ruku s nožom dole? Kto ste? "Nato bez toho, aby som odpovedal, povedal:" Otče, ty a ostatní – choďte späť do auta. "Vrátili sme sa späť tam, kde bolo auto.

Od tej chvíle som sa prestal obávať smrti. Viem, že jedného dňa zomriem, ale teraz lepšie chápem, že sa to stane len vtedy, keď to Boh chce. Odvtedy sa nebojím ničoho a nikoho. Čokoľvek sa mi stane, bude preto, lebo je to z Božej vôle a On mi dá silu niesť kríž. Dôležité je mať vieru. Boh sa stará o tých, ktorí veria v Neho."

Skrátené

Zdroj : Religion en Libertad , Aleteia

Foto: Ivan Vašíček