tresk, bác ,plesk
všade sklo, nevidieť, že to,čo leží okolo, ešte pred chvíľkou bolo vázou.
Ups, čo teraz?
Čo urobíme, ak rozbijeme vzácnu vázu?
môžeme :
A) zamiesť sklo pod koberec.... a tváriť sa že sa nič nestalo...
B) okamžite sa priznať majiteľovi vázy, upratať nebezpečné črepiny, dohodnúť sa na odčinení , nahradení,...
Skúsme sa vcítiť do roly toho, čo sa mu podarilo rozbiť vázu a zamietol sklo pod koberec.
Cítime napätie? Strach? Kedy sa na to príde? Čo bude ak sa na to príde? pociťujete ten nepokoj? Viem že som urobil zle,ale bojím sa priznať sa,... pomaly si na to napätie zvykám, prejde pár dní a ja som stále v tom pocite, že možno to praskne teraz, možno o chvíľu....
Predstavme si čo sa ale stane, ak dieťa po tom, čo rozbije vzácnu vázu okamžite pribehne k mame, ockovi a povie: mami rozbila som tvoju vázu, prepáč veľmi ma to mrzí...nechcela som, bola som nepozorná, neuvedomila som si že sa to môže stať.... odpusť mi. jemi to ľúto. Ak sa cítite ak si predstavíte túto situáciu?
V ktorej situácii ste sa cítililepšie? Prečo?
Nie je to s nami tak aj pri spovedi?
Odkladáme ju? A sami si to iba zhoršujeme, žijeme v napätí, strachu, strese, deformujeme si svedomie...uspávame si ho falošnými ilúziami, že to až také strašné nebolo, ešte počkám ešte mám čas....
Necítili by sme sa lepšie, ak by sme čo najrýchlejšie pribehli k nášmu nebeskému ockovi a povedali: oci odpusť mi, znovu som to spackal(a), je mi to veľmi ľúto. Je mi ľúto , že som ťa sklamal(a) Prepáč.
Je na nás, aby sme sa rozhodli či A alebo B sa stane našim živtným princípom riešenia podobných situácií.
Ja si vyberám B a vy?