Kedy sa modlíme a kedy nie? Kto rozhoduje o kvalite našej modlitby? Že by kvantita? Musíme sa všetci modliť rovnako... Možno aj alkoholik sa modlí vo chvíli, keď do seba prevracia ďalší pohárik... a prosí Boha, aby mu pomohol zbaviť sa závislosti... Je jeho modlitba lepšia, ako modlitba babičky v kostole...? Mám kopec otázok, ale Denisa mi pomohla dať si odpoveď aspoň na jednu.
Nákup v Kauflande. Sadám do auta a premýšľam, či som niečo nezabudla. No mávnem iba rukou: „Veď ak sa to aj stalo, ešte zajtra ráno mám šancu....“ Štartujem a vyrážam domov. Predieram sa cez autá a ostávam trčať v zápche.
V tom mi niekto klope na okno: „Sestra, vezmete ma?“ Kývam hlavou. Je to dievčina, ktorá má namierené k starým rodičom bývajúcim neďaleko nás. Okamžite prisadne a zapáše sa. Pýtam sa ako bolo v škole, ako sa má, či ako sa nemá.... A kde ju päta tlačí....
Pri poslednej otázke ostáva ticho a ja len tak, aby sa nepovedalo dodávam: „Neboj, nikto nie je dokonalý... a myslím, že Boh z nás tiež nechce mať sväté obrázky.“
Cítim jej pohľad. Dotýka sa ma a vybuchne do slov. „Sestra, ale vy sa modlite, však?“ Myknem plecom, lebo nie som si istá, či by som si tiež nemala vyspytovať svedomie. No nemusím odpovedať. Denisa si odpovie za mňa.
„Viete, ja sa nemodlím.“ priznáva. „Nemôžem prísť na chuť tým „Otčenášom, Zdravasom...“. Pre mňa je to iba opakovanie nejakej mantry. Niečoho, z čoho sa z času na čas dostanete do tranzu a ste celí blažení, že ste sa pomodlili ruženec... Nič mi to nedáva.“
V tej chvíli som okamžite vypla Cd prehrávač, lebo sa tam niekto v pozadí modlil ruženec. „Prepáč.“
„Ja viem, že vás pohoršujem. Ani moja babka to nechápe. Nikto. Každý na mňa hučí... Ale ja nechcem mať Boha básničiek.“
Rozosmiala som sa. Predstavila som si sivého dedka na oblaku, ktorému húfy ľudí a anjelov opakujú otčenáše a Zdravase a on celý v zúfalstve pozerá na nich a pýta sa ich: „Deti moje, čo potrebujete. Čo ste mi prišli povedať?“ No odpoveď nedostáva.
„Nepohoršila si ma,“ uspokojila som ju. „A myslím, že Boh nepotrebuje takúto modlitbu. Natlačenú na papiere, do myslí a na pery. On potrebuje niečo, čo je v našom srdci. Mali by sme mu hovoriť, o tom čo nás bolí. O smrti i o živote. O bolesti i o radosti. O sklamaní, ktoré zažívame zo vzťahov... ale i tom, že nás naše srdce ťahá k nemu, aj keď to tak veľa krát nevyzerá.“ vysvetľovala som...
„Veď ja na neho volám. Rozprávam sa s Ním. Vie o mne všetko. Len ma to štve, že sa nemodlím.“
Rozlúčili sme sa. S prianím toho, aby sa „nemodlila“ ale aby sa s Bohom rozprávala.... a s nádejou, že Boh jej slová požehná viac, ako rapkanie otčenášov a Zdravasov, pretože jej slová vychádzajú zo srdca, kým to druhé sa jej usídlilo iba na perách...
Boh z nás nechce mať sväté obrázky. Natlačené na ligotavom papieri. Farebné. Úhľadné. Nechce mať z nás ľudí, ktorí sa modlia perami a iba preto, že ich modlitba uspokojuje srdcia (či napĺňa ich radosťou z toho, že darovali Bohu nejakú tú čiarku a splnili si povinnosť?). Nechce mať z nás rovnakých ľudí, ktorým musí za každú cenu chutiť modlitba ruženca, či litánii ku všetkým svätým....
Boh nás nenatlačil na papier. On nás povolal do života a daroval nám srdce. Slobodné pre neho. Pre slovo, ktoré mu chceme dať... A iste je mu bližšie naše: „Bože, prosím ťa pomôž mi, lebo sa bojím. Lebo mi je smutno, Lebo som sám...“ ako opakovanie mnohých slov, ktoré nie sú napojené na neho....
Deni, dnes si mi dala jednu veľkú lekciu. Chcem sa „nemodliť“ rovnako ako ty.... Nechcem nič hovoriť perami, ale naučiť sa reči srdca.
