Po návrate z babylonského zajatia do vlasti nečakala na izraelský národ pohoda a okamžitý blahobyt na dosah ruky, ale znivočená krajina a spustošený chrám (viď Iz 64,9-10). Neznámy prorok (tzv. Tritoizaiáš, cca po 539), ktorého texty tvoria poslednú časť Izaiášovej knihy (Iz 56 – 66), reaguje práve na túto skúsenosť vyvoleného ľudu a povzbudzuje Izraelitov k dôvere v Božie prisľúbenia. Neoddeliteľnou súčasťou tejto dôvery je však predovšetkým hlboká pokora, skutočné pokánie a úprimná náprava života, pretože – ako zdôrazňuje prorok – príčinou biedy a ťažkostí nie je Pánova zábudlivosť alebo bezmocnosť, ale práve hriechy ľudu (viď Iz 59,1-2). To ony sú „priehradou“, ktorá prekáža vzťahu medzi Bohom a človekom, a zabraňuje i tomu, aby Pán zahrnul svoj ľud požehnaním a blahom.
V súčasnej dobe a v našich zemepisných šírkach neriešime také existenčné otázky ako Izrael po návrate z Babylonu. A ak sa predsa len stane, že narazíme na závažnejší a rozsiahlejší súkromný či spoločenský problém (alebo snáď krízu?), dokážeme si objasniť jeho príčiny pomocou sociologických faktorov, ekonomických ukazovateľov, či psychologických zákonitostí. Možno rôzne faktory, ukazovatele, indikátory, zákonitosti a prognózy naozaj predstavujú kľúč k riešeniu toho, čo v našom živote práve nefunguje. Avšak prorok, ktorý sa hlási ku slovu na prvú adventnú nedeľu, už približne dvadsaťsedem storočí s veľkou naliehavosťou poukazuje stále na jednu a tú istú príčinu ľudských bied: „Hrešili sme, boli sme neverní a nečistí. Zblúdili sme z Pánových ciest. Nemali sme pred ním bázeň. Sťa špinavý šat je všetka naša spravodlivosť. Všetci sme jak zvädnuté lístie, naša neprávosť nás unáša ako vietor. Nik nevzýva Pánovo meno, nik sa nevzchopí, aby sa k nemu privinul...“ Naozaj môžeme sebaisto mávnuť rukou, že prorok nerozumie životu, a že jeho tvrdenia už neplatia?
Iz 63,16b-17.19b; 64,2b-7
Ty, Pane, si náš otec, náš vykupiteľ: to je tvoje meno od vekov. Prečo si nám, Pane, dal zablúdiť z tvojich ciest, srdcu zatvrdnúť, aby sme nemali bázeň pred tebou? Obráť sa k nám, lebo sme tvoji služobníci a kmene tvojho dedičstva. Kiež by si prelomil nebesia a zostúpil! Vrchy by sa rozplynuli pred tebou. Zostúpil si a vrchy sa rozplynuli pred tebou. Od vekov nebolo slýchať, ucho nepočulo, oko nevidelo, aby bol okrem teba iný Boh, ktorý by pomáhal tým, čo v neho dúfajú. Vychádzaš v ústrety tým, čo s radosťou konajú spravodlivo, tým, čo si na tvojich cestách spomínajú na teba. Ty si sa hneval, a my sme hrešili. Dlho sme ti boli neverní, ale budeme spasení. Všetci sme boli nečistí, sťa špinavý šat je všetka naša spravodlivosť. Všetci sme jak zvädnuté lístie, naša neprávosť nás unáša ako vietor. Nik nevzýva tvoje meno, nik sa nevzchopí, aby sa k tebe privinul, lebo si skryl pred nami svoju tvár, vydal si nás napospas našej neprávosti. A predsa, Pane, ty si náš otec! My sme hlina, ty si náš tvorca; všetci sme dielo tvojich rúk.
