Keď Ježiš počul o smrti Jána Krstiteľa, odobral sa odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.” Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!”
Viď Mt 14,13-21
Nedívajme sa na Ježišových učeníkov s pohŕdaním. Nie sú to lenivci, ktorí sa chcú čím skôr zbaviť zodpovednosti, a preto naliehajú na Ježiša, aby rozpustil zástupy. Sú to realisticky uvažujúci zodpovední muži, ktorí si všímajú ľudí okolo Ježiša a vnímajú ich potreby. Chcú pomôcť, a preto navrhujú riešenie, ktoré zo svojho pohľadu považujú za reálne: „Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“ Ježiš ich však vedie omnoho ďalej, než pokiaľ siahajú ich ľudské schopnosti a možnosti. Jeho reakcia je: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!” Keďže už vieme, čo ďalej nasledovalo, môžeme povedať, že v danej situácii by bolo primeranejšie, keby Ježiš povedal: „Nemusia nikam chodiť; ja im dám jesť.“ Bol to predsa on, kto nasýtil ten viac ako päťtisícový zástup, a len on dokáže utíšiť ten hlad, ktorý trápi ľudské srdcia. Ježiš ale nevolí toto riešenie. Nesiaha ani po ďalšej možnej alternatíve, ktorú by predstavovala odpoveď: „Nemusia nikam chodiť; my im dáme jesť.“ Zodpovedalo by to predsa realite. Veď učeníci dali Ježišovi k dispozícii svojich päť chlebov a dve ryby. Dalo by sa teda povedať, že Ježiš nasýtil zástupy s pomocou učeníkov. Ježiš však učeníkom hovorí: „Zástupy nemusia nikam chodiť; Vy im dajte jesť!“ Práve táto výzva vrhá na celú skutočnosť to najlepšie svetlo a práve v tomto svetle učeníci chápu, ako na tom naozaj sú: „Nemáme nič...“ Naozaj, my sami nemáme nič, čo by mohlo utíšiť obrovský hlad zástupov, ktorí túžia po Ježišovi, či už o tom vedia, alebo nie. Keď však konečne dospejeme k poznaniu, že naozaj nič nemáme, a s dôverou prinesieme toto svoje „nič“ Ježišovi, vtedy sa môžu začať odohrávať zázraky...
Keby Ježiš povedal: „My dáme zástupom jesť,“ mohli by si učeníci namýšľať, akí sú dôležití, že si Ježiš bez nich neporadí. Keby na ich návrh zareagoval slovami: „Ja dám zástupom jesť“, mohli by nadobudnúť dojem, že na nich vôbec nezáleží. K čomu ich teda Ježiš povolal, ak všetko urobí sám?!
Len výzva: „Vy im dajte jesť!“ dokonale vyjadruje obrovskú zodpovednosť Ježišových učeníkov a zároveň ich ľudskú bezmocnosť a nepatrnosť, ktorú obdivuhodne prekonáva nesmierna Božia moc a jeho nekonečná láska.
