Po piatich rokoch od vstupu do rehole sa rozhodla pre misiu na ruskom Sibíri. Prišla na miesta, kde ľudia nevedeli o viere takmer nič. Cestovala za nimi stovky kilometrov, aby im vysvetlila, kde sa narodil Ježiš a prečo za nás zomrel. Dnes je po pätnástich rokoch späť na Slovensku a od septembra pôsobí v našej farnosti. Sestra Kristiána z Kongregácie Jesu.

Ako vyzerala vaša cesta do rehoľného života?

Moje povolanie nebolo hneď jednoznačné. Keď som skončila strednú odevnú školu, pracovala som ešte päť rokov. Počas tohto obdobia som sa stretávala s mladými, chodievali sme na rôzne stretká, cez leto na púte do Levoče. Bolo to ešte v čase komunizmu.

Priblížili vás tieto aktivity k rozhodnutiu o zasvätení?

Cítila som už vtedy, že ma k tomu niečo volá, no nevedela som to ešte presne definovať. Po revolúcii som o tom povedala nášmu miestnemu kňazovi. S jeho pomocou som si dohodla návštevu sestier Inštitútu Preblahoslavenej Panny Márie, čo bol predošlý názov našej kongregácie.

V tom období som mala tiež jednu známosť. Nebolo to jednoduché, vnútorne som s tým bojovala asi pol roka. Bola to pre mňa skúška. Vtedy mi jeden kňaz povedal: „Čím dlhšie budeš rozmýšľať,   o to ťažšie dôjdeš k správnemu rozhodnutiu.“ Bola som mu zato vďačná a aj dnes som rada, že tento krok som neprepásla. Ďalšia návšteva sestričiek z tejto kongregácie ma uistila a napokon som vstúpila do postulátu. Mala som vtedy dvadsaťštyri rokov.

Kde ste odišli po noviciáte na svoje prvé pôsobisko?

Poslali ma do Banskej Bystrice. Tam som päť rokov učila na školách náboženstvo. Už asi v treťom roku nám prišiel list od generálnej matky s ponukou na misiu do Ruska. Oslovil ma, no nemohla som to prijať, pretože som ešte nemala večné sľuby. O pár rokov neskôr však prišla táto výzva opäť. Cítila som, že to mám skúsiť a tak som požiadala o dovolenie. Nepredstavovala som si, že budem obracať celé Rusko, ale túžila som tam ísť pomôcť.

Podarilo sa to?

Áno, po pár mesiacoch som v roku 2000 odišla do mesta Ťumen, ktoré je asi sedemsto kilometrov od Uralu v západnej časti Sibíri. Po štyroch rokoch som sa presunula o deväťsto kilometrov ďalej na východ do Kujbyševa v ázijskej časti Ruska. Tam som strávila ďalších jedenásť rokov až do uplynulého leta.

S akými očakávaniami a predstavami ste odchádzali?

Boli tam už niektoré naše sestry a od nich som vedela, že na miestach, kde pracujú, nie sú kostoly a farské spoločenstvá sa ešte len vytvárajú. Všetko bolo potrebné budovať nanovo. Keď som si predstavila, že v našej malej dedinke, z ktorej pochádzam, sú dva kostoly a tam v mnohých dedinách  žiaden,  prišlo mi to ľúto. Zároveň ma to aj motivovalo a vnímala som, že toto je prostredie, kde by som rada napĺňala svoju misiu.

Pohľad na mesto Ťumen

Čo sa dá povedať o katolicizme a katolíkoch na Sibíri?

V mestách, v ktorých som bola, existovali katolícke kostoly. V rokoch komunizmu však boli zatvorené a sedemdesiat rokov nefungovali. Po revolúcii nebolo možné a ani potrebné obnoviť všetky. Počet katolíkov sa rapídne znížil. Viacerí z nich, i keď boli pôvodne katolíci, pokrstili sa ako pravoslávni, keďže katolícke chrámy neboli prístupné.

Mnoho obyvateľov Sibíru má nemecké korene. Do Ruska ich pôvodne pozvala ešte Katarína II. so zámerom, aby pozdvihli krajinu. Vybudovali si mestá v blízkosti rieky Volga. Počas druhej svetovej vojny ich Stalin poslal do vyhnanstva, a tak sa ocitli na tomto území. Veľa z tamojších katolíkov má nemecký, ale aj poľský a bieloruský pôvod. Ich predkovia si postavili svoje chrámy, tie však boli s nástupom vojny a následne komunizmu okamžite zatvorené či zničené.

Akým spôsobom si v týchto podmienkach uchovali svoju vieru?

Keďže nebolo kňazov, nemohlo sa ani krstiť. Mnohí z tých, ktorých sme stretli neboli pokrstení v chráme, ale pokrstila ich „bábuška“. Takto volali nábožné ženy, ktorým rodičia zanechali na lístočkoch napísané ako majú krstiť. Stretli sme napríklad takú, ktorá mala v zošite ruskými bukvami napísanú po nemecky formulku krstenia. Mala už možno 88 rokov a pokrstila takto stovky ľudí vo svojej či susedných dedinách. Týmto rituálom sa však u väčšiny ľudí prežívanie viery končilo. Ďalej ju rozvíjali len niektorí a aj to v utajení a skrytosti. Svojim deťom sa ju báli odovzdávať, viacerí nám to priznali. Mladší ľudia tak nemali ani základné poznatky a sila ruského komunizmu vyžmýkala z detí aj ten jeden „Otčenáš“, ktorý sa stihli naučiť.

Bábuška, ktorá krstila ľudí v období, keď chýbali kňazi

Priniesla revolúcia v tomto smere nejaké zmeny?

V Kujbyševe, čo bolo moje druhé misionárske pôsobisko, sa začiatkom deväťdesiatych rokov dozvedeli dvaja katolíci – Poliak a Nemec – že na registráciu a vytvorenie farského spoločenstva je potrebných aspoň dvadsať podpisov. Začali tak obiehať tamojších ľudí, o ktorých vedeli, že majú katolícke korene. Stále bol však problém s nedostatkom kňazov. V tej dobe začali prichádzať do Ruska kňazi z Poľska, Nemecka, Talianska ale aj Írska a Slovenska. Ani to však na tak obrovskú krajinu nestačilo a doposiaľ je problém s ich nedostatkom prítomný.

Do tejto farnosti v Kujbaševe chodieval v tých rokoch kňaz len na víkendy z Novosibirska, ktoré je vzdialené asi 350 kilometrov. Omše mával len po domoch, u obyvateľoch, ktorí sa zapísali, že s tým súhlasia. Neskôr sa však ukázalo, že je to náročné a hľadal sa tak spôsob ako vybudovať miesto, kde by sa mohli všetci jednotne schádzať. S pomocou jednej organizácie sa v roku 1998 podarilo postaviť tzv. montovaný kostolík. Postupne začala rásť aj farnosť.

Prišli ste už teda do prostredia, kde už existovalo určité zázemie.

Stále to bolo všetko v začiatkoch. Keď som tam prišla v roku 2004, farnosť tvorili zväčša starší ľudia a stredná generácia. Teraz pri mojom odchode už bolo členmi farnosti aj asi 35 detí. Nie sú to extrémne počty, no každým rokom narastá.

Bohoslužba v jednom z dedinských domov

Vedeli by ste trošku bližšie charakterizovať týchto ľudí? Ako vás v začiatkoch prijali?

Spočiatku sú trochu neistí, opatrí a musia nás bližšie spoznať. Presvedčili sme sa, že potrebujú niečo vidieť, zažiť, chcú niečo konkrétne, až potom naberú väčšiu odvahu. Snažili sme sa ich teda zapájať a postupne nám pomáhali pri organizácii detských táborov a ďalších aktivít. Zistili sme, že im musíme dať najavo, že ich potrebujeme. Nebolo by správne, ak by sme všetko chceli robiť bez ich pričinenia. Snažili sme sa im predostrieť nápady či myšlienky, ktoré mohli sami ďalej rozvíjať.

V čom mala spočívať vaša misia medzi touto komunitou?

Naša práca v Rusku bola farskou katechézou. Pripravovali sme deti na prvé sväté prijímanie, stretávali sme sa s mladými, pripravovali na krst, navštevovali sme chorých a starých.

S dospelými sme  sa stretávali po večeroch a s deťmi v soboty doobeda a v nedeľu po Sv. omši. Spočiatku len v malých priestoroch nášho bytu alebo fary, na ktorej boli veľmi ťažké podmienky. Chýbal tam vodovod aj splachovací záchod. Potrebovali sme väčšie priestory. Napokon sa nám podarilo zohnať pozemok blízko kostola a vybudoval sa nový farský dom. V ňom pre nich robíme niekoľkokrát do roka sústredenia, na ktorých ich pripravujeme ku krstu a prijímaniu. Cez leto tam zase organizujeme letné tábory.

Ďalšou našou činnosťou bolo chodenie do okolitých dedín, podobne ako u nás navštevujú kňazi filiálky. Lenže na Sibíri, znamená ísť na filiálku aj dvesto kilometrov. Najbližší katolícky kňaz bol od nás vzdialený 350 kilometrov.

 Zo začiatku sme chodili ku katolíkom roztrúsených v týchto dedinách trikrát v týždni. Po piatich rokoch sme to ale už fyzicky nezvládali.

Čo vám v tejto práci dodávalo silu a energiu?

Najviac motivujúce boli pre mňa pri týchto „výjazdoch“ stretnutia s ľuďmi, ktorí sa napríklad vyspovedali po mnohých rokoch. Niektorí prijali sviatosť prvý aj posledný raz v živote. Boli takí, ktorí nás tam čakali so slzami v očiach. Jedna staršia pani nás čakala s takou radosťou až sa vraj bála, že dostane infarkt. Bolo to pre ňu niečo neuveriteľné. Prvý raz v živote videla kňaza. Svoju vieru si po celý čas uchovávala len vo svojom vnútri. Z toľkej radosti ani nevedela ako sa na sviatosť pripraviť. Vtedy som pocítila, že pre tieto momenty sa mi tam oplatilo byť.

Množstvo týchto ľudí nevedelo o viere a náboženstve takmer nič. Ich príprava na spoveď či prijímanie bola veľmi jednoduchá. Snažili sme sa im objasniť len základné veci ako malým deťom. Ukazovali sme im biblické obrazy a vysvetľovali, kde sa narodil Ježiš a prečo za nás zomrel.

Stretnutie s deťmi v pastoračnom centre

Ako prežívali sviatky – Vianoce alebo Veľkú Noc?

Keď sme postavili nový farský dom, chceli sme, aby k nám na tieto sviatky mohli prísť a prežiť ich spoločne. Pozývali sme ich na viac dní, napríklad na veľkonočné trojdnie. Bolo by pre nich nemožné cestovať každý deň stovky kilometrov.

Ťažšie prežívali napríklad Vianoce, keďže pre ostatných Rusov sa 25. decembra nič nedeje a je klasický pracovný týždeň. Napriek tomu sa schádzala celá naša komunita, s deťmi sme dokonca pripravili jasličkovú slávnosť.

 I tak ale ostávalo veľa katolíckych veriacich počas roka aj cez sviatky bez kňazov a sviatostí kvôli obrovským vzdialenostiam a nedostatku duchovných.

Hľadali ste pre nich nejaké riešenie?

V každej z dedín, do ktorých sme chodievali, sme si vybrali niekoľkých laikov. Robievali sme pre nich akoby taký „malý kurz viery“. Chceli sme, aby mohli aspoň v základoch odovzdávať hlavné pravdy viery. Snažili sme sa tak vychovať tzv. animátorov, ktorí by mohli aj bez nás viesť stretnutia a modlitby. Ak sme sa napríklad nemohli s našim kňazom dostaviť na nedeľnú omšu, dostal tento animátor podklady, liturgické čítania a viedol tak aspoň bohoslužbu slova. Podmienkou pre nich bolo, aby boli pokrstení a aby sami pristupovali k sviatostiam.

Slávenie vigílie na Bielu sobotu v meste Kujbyšev

Čo vás z obdobia tejto misie osobne najviac zasiahlo?

Boli to asi práve stretnutia s obyčajnými ľuďmi na dedinách, ktorí mali ťažký život, no išla z nich veľká srdečnosť. Takisto  práca s rodinami vo farnosti a určite tiež osobné obrátenia viacerých ľudí.

Spomeniete si na konkrétny príbeh niekoho z nich?

Raz prišiel na biskupstvo v Novosibirsku list z väznice, ktorá bola v našom meste. Písal v ňom väzeň, ktorý sa túžil dať pokrstiť v katolíckej viere. Volal sa Sergej a mal za sebou ťažkú minulosť. Náš kňaz začal za ním chodievať a spolu s niekoľkými ďalšími väzňami čítavali Bibliu, stretávali a modlievali sa. Keď ho pustili z väzenia, prijali sme ho na istý čas do nášho farského domu. Ťažké chvíle však pre neho neskončili. Keď už bol na slobode, vyhľadal ho jeden z bývalých spoluväzňov, ktorého pustili neskôr a nožom sa ho pokúsil zabiť. Našťastie ostal nažive. Nemohol však chodiť a ochabli mu svaly. Bol na tom zle psychicky aj fyzicky, prežíval veľkú vnútornú krízu. Náš kňaz spolu s niekoľkými chlapcami z farnosti za ním naďalej chodievali a postupne ho z nej dostali. Kňaz mu ponúkol, aby prišiel na istý čas bývať do farského domu.

Čo s ním bolo ďalej?

Po čase si našiel záľubu v maľovaní a vyrábaní rôznych sadrových sošiek. Keďže ich predával, tak si vďaka nim trošku zarobil. Začal sa tiež s nami modlievať a pracovať. Naučil sa venovať i deťom a mladým a veľmi nám pomohol pri organizovaní viacerých táborov a aktivít. Dnes je už prvý rok v seminári a my sme sa vďaka skúsenosti s ním veľa naučili. Videli sme, že ak my niekomu pomôžeme aj on pomôže nám. To platilo pri viacerých ľuďoch, ktorých sme stretli.

Prečo ste sa po pätnástich rokoch rozhodli pre návrat na Slovensko?

Tá služba bola krásna a napĺňala ma, ale časom mi už ubúdali sily a cítila som únavu. Uvedomila som si, že pri takejto misii je dobré ak sa ľudia vymenia. Vedela som, že to čo sa nám podarilo sa nestratí a chcela som dať priestor niekomu ďalšiemu, kto to môže opäť o niečo obohatiť.

Ak sa ohliadnete späť, čo si po tejto skúsenosti vážite na ľuďoch najviac?

Vážim si a obdivujem, ak je človek schopný po dlhých rokoch určitého životného štýlu prijať niečo nové. Cením si túto odvahu.

Po príchode vás priradili do našej farnosti, v ktorej ste teraz tretí mesiac. Je to pre vás veľká zmena?

Určite áno. Začala som po pätnástich rokoch opäť učiť, takže je to pre mňa nové, musím sa na hodiny dobre pripravovať. Veľkou zmenou je štýl práce, keďže som z misijnej činnosti prešla k systematickej práci v škole. Ešte si musím zvykať. Páči sa mi však, že ľudia sú tu otvorení a aktívni, stačí ich len osloviť.

 

Sestra Kristiána, vlastným menom Helena Gombitová, sa narodila v obci Pakostov okr. Humenné. Začiatkom deväťdesiatych rokov vstúpila do noviciátu Kongregácie Jesu. Po zložení večných sľubov pôsobila päť rokov v Banskej Bystrici. V roku 2000 odišla ako misionárka na ruský Sibír. Štyri roky strávila v meste Ťumen, zvyšných deväť v meste Kujbyšev  v Novosibirskej diecéze. V lete tohto roka sa vrátila na Slovensko. Od septembra pôsobí vo farnosti Stará Ľubovňa. Momentálne vyučuje náboženstvo na jednej základnej a troch stredných školách v meste.