Náboženský život v dejinách Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom sčítaní obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011 sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Späť

Sedembolestná Panna Mária-patrónka Slovenska

4. storočie – začína sa teologicky uvažovať o bolestiach Panny Márie. Píšu o nich sv. Ambróz, sv. Pavlín z Noly, sv. Augustín a sv. Efrém.

6. storočie – zachovala sa nám dramatická báseň o Pánovom umučení, pripisovaná sv. Gregorovi Naziánskemu, v ktorej sú tiež dojímavé verše o bolestiach Jeho Matky, Panny Márie.

po roku 1000 – veľké rozšírenie úcty Máriiných bolestí vplyvom rytierskeho zmýšľania. Množili sa maľby Márie stojacej pod krížom svojho Syna a rástol tiež počet kostolov postavených na uctenie bolestnej Matky. Vítaným námetom pre majstrov slova bol “nárek Panny Márie”. Medzi týmito básňami vyniká doteraz neprekonaná Stabat Mater Dolorosa, ktorej autorom je pravdepodobne františkánsky mních, bl. Jacopone da Todi (1230 – 1306).

1233 – v Taliansku (Florencii) vzniká rehoľa Služobníkov Panny Márie – Ordo Servorum Beatae Virginis Mariae, O.S.M. (tzv. Serviti), ktorá si vytýčila za svoj osobitný cieľ šíriť úctu k Bolestiam Panny Márie. Rehoľu servitov založili siedmi zámožní muži: sv. Bonfiglio Monaldi, sv. Bonaiuncto Manetti, sv. Manetus dell Antella, sv. Amideo (alebo Bartolomeo) Amidei, sv. Ugoccio Ugoccioni, sv. Sosteneo de Sosteneis a sv. Alexius Falconieri. Spomienka na siedmych svätých zakladateľov rehole servitov sa v sv. katolíckej Cirkvi slávi 17. februára.

1423 – (22. apríl), prvý doteraz známy záznam z Kolína, kde miestny cirkevný snem zaviedol sviatok na odčinenie urážok husitov voči ukrižovanému Kristovi a jeho Matke. Odtiaľ sa tento sviatok rozšíril do celej Európy pod rôznymi menami a s rozličnými dátumami.

1482 – Flámsky farár Ján Coundenberghe šíri úctu k siedmim bolestiam. Súčasne sa šíri Bratstvo Siedmich bolestí Panny Márie, hneď schválené a podporované pápežmi (Alexander VI. roku 1495).

1727 – Pápež Benedikt XII. situáciu vyriešil, keď tomuto sviatku určil meno – Sviatok Sedembolestnej Panny Márie a ustanovil aj dátum – piatok pred Kvetnou nedeľou.

Popri tomuto sviatku v stredoveku vznikol aj druhý sviatok s týmto titulom, slávený v polovici septembra, rozširovaný najmä rehoľou Služobníkov Panny Márie (tzv. Serviti). Povolil ho pápežInocent III..

1814 – Pápež Pius VII. predpísal tento sviatok pre celú katolícku Cirkev.

1913 – Sv. pápež Pius X. ustálil liturgickou reformou ako trvalý deň sviatku na 15. september.

1927 – slovenskí veriaci na čele s biskupmi podali žiadosť do Ríma o povolenie pridať v loretánskych litániach prosbu Matka Sedembolestná, oroduj za nás. Túto však 8. apríla 1927 Kongregácia obradov zamietla. O dva týždne na ďalšom zasadnutí sa rozhodlo pozitívne v tom zmysle, že sa dovoľuje pridať prosba: “Oroduj za nás, Matka Sedembolestná” s odpoveďou:“Aby sme sa stali hodní prisľúbení Kristových.”

1964 – Pápež Pavol VI. z úcty Slovákov k Matke Prebolestnej vyhlásil dekrétom “Quam pulchra”našu svätyňu v Šaštíne za “Basilica minor” – “Baziliku menšiu”.

1976 – Kongregácia pre sviatosti a bohoslužbu schválila slovenské proprium liturgie hodín, v ktorom sa tento sviatok označuje ako: Beatae Mariae, Patronae Slovaciae, čiže Blahoslavená Mária, Patrónka Slovenska. Prečo Sedembolestná?

Najprv sa hovorilo o piatich bolestiach, ako sa uctievalo päť rán Krista Pána. Potom sa začalo uctievať sedem bolestí – sedem v biblickej reči znamená plnosť, dokonalosť. Keďže popri Kristovi Panna Mária najviac trpela, ľud chcel vyjadriť túto plnosť bolestí číslom sedem. Tým sa nechce obmedziť utrpenie na sedem historicky presne určených udalostí, ale sa chce naznačiťplnosť kalicha utrpenia, ktorý pila spolu s Kristom. Aby sa skonkrétnil titul Sedembolestná, vypočítavali sa historické momenty. Najprv sa počítali len tie, ktoré znášala s Kristom v dňoch jeho najväčšieho utrpenia:

1. keď Ježiša zajali a bičovali,
2. keď Ježiša predviedli pred Piláta a odsúdili,
3. keď vyriekli nad Ježišom ortieľ smrti,
4. keď Ježiša pribili na kríž,
5. keď Ježiš vypustil ducha na kríži,
6. keď Ježiša sňali z kríža,
7. keď Ježiša uložili do hrobu.

Až neskôr sa rozšíril obraz bolestí Panny Márie aj z Kristovho detstva:

1. keď počula Simeonovo proroctvo o meči, ktorý aj jej prebodne srdce,
2. keď utekala do Egypta,
3. keď tri dni hľadala strateného Ježiša,
4. keď sa stretla s Ježišom na krížovej ceste,
5. keď videla Ježiša zomierať na kríži,
6. keď Ježiša zložili z kríža do jej lona,
7. keď Ježišovo telo ukladala do hrobu.