Drahí bratia a sestry! Obraciam sa na vás všetkých v tieto radostné dni oslavy Pánovho zmŕtvychvstania a pozdravujem vás veľkonočným pozdravom: Pokoj vám!
Pastiersky list na Veľkú noc 2015
Drahí bratia a sestry!
Obraciam sa na vás všetkých v tieto radostné dni oslavy Pánovho zmŕtvychvstania a pozdravujem vás veľkonočným pozdravom: Pokoj vám! Chcem sa vám opäť prihovoriť na tému manželstva a rodiny. V našej diecéze som ešte na začiatku cirkevného roka vyzval všetkých veriacich k modlitbám za rodiny počas celého obdobia prípravy na stretnutie rodín so Svätým Otcom Františkom vo Filadelfii v septembri 2015. Okrem tejto udalosti Cirkev kráča v ústrety Synode biskupov o rodine v Ríme. Práve preto je témou môjho pastierskeho listu vzťah medzi rodinou a Cirkvou. Keď pred niekoľkými rokmi prebiehala Druhá synoda Spišskej diecézy, manželstvo a rodina bola jednou z najdôležitejších synodálnych rozpráv. Vtedy sme ju formulovali takto: „Rodina v Cirkvi a Cirkev v rodine“. Táto formulácia vystihuje podstatu toho, čo vám chcem v dnešnom liste napísať.
1. Milovaní bratia a sestry! Duchovný život kresťanskej rodiny a jej poslanie sa bezprostredne viaže na tajomstvo Cirkvi. Krst nás pridružil k spoločenstvu veriacich a začlenil do Božej rodiny. Preto hovoríme aj o ekleziálnom rozmere kresťanského života. Aj manželstvo a rodina má vo svojej podstate cirkevný rozmer. Vzťah rodiny a Cirkvi sa dá vyjadriť dvoma slovami: podobnosť a totožnosť.
Na prvom mieste je to vzájomná podobnosť medzi Cirkvou a kresťanskou rodinou. Cirkev sa zrodila z Ježišovho otvoreného boku na kríži, z ktorého pramenia aj sviatosti Cirkvi. Sviatostné manželstvo má svoj pôvod v otvorenom boku Krista. Z Kristovho boku sa tak aj rodina stala malou cirkvou, cirkvou v dome. Jej jestvovanie a pôsobenie má výsostne cirkevný charakter. Katechizmus Katolíckej cirkvi označuje manželstvo spolu s kňazstvom za sviatosti služby spoločenstvu. Manželstvo a rodina sa rodí v Cirkvi a pre dobro Cirkvi. Kresťania katolíci nemôžu uzavrieť platné sviatostné manželstvo mimo Cirkvi. Aj poslanie manželského a rodinného spoločenstva má svoje uplatnenie v Cirkvi. Sobáš je vysviacka manželov na služobníkov Cirkvi.
Cirkev sa podobá rodine, lebo v nej žijeme s Bohom ako deti s otcom a medzi sebou ako bratia a sestry. Rodina sa zasa podobá Cirkvi, lebo v nej slúžime Bohu a žijeme v nej vo vzájomnej láske. Kresťanská rodina, ako malá cirkev, má to isté poslanie ako veľká Cirkev: slúžiť Bohu, zvestovať a prežívať jeho lásku a dopomôcť svojim členom k večnej spáse. Cirkev a rodina sú si podobné v službe. Cirkev slúži rodine a rodina zasa slúži Cirkvi. Podobnosť rodiny a Cirkvi sa zračí aj zo skutočnosti, že život vo veľkej Cirkvi i v cirkvi malej, sa riadi tými istými pravidlami a zákonmi. Aj v Cirkvi a aj v rodine žijeme podľa prikázania lásky, riadime sa jediným evanjeliom blahoslavenstiev a zachovávame jedinú a nemeniteľnú Božiu vôľu zjavenú v Desatoro Božích prikázaní.
2. Drahí bratia a sestry! Medzi Cirkvou a rodinou ide viac než o podobnosť. Je medzi nimi vzťah totožnosti. Kresťanská rodina, ako domáca cirkev, je malým spoločenstvom viery, nádeje a lásky. Hlavným dôvodom, pre ktorý je rodina malou cirkvou, je to, že je v nej prítomný a pôsobí Ježiš Kristus. „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja uprostred nich.“ (Mt 18, 20) Cirkevný ráz kresťanskej rodiny znamená, že sa v nej realizuje celé tajomstvo Cirkvi - tajomstvo stretnutia Boha s človekom a ľudí s Bohom. V Katechizme sa píše: „Každý člen vykonáva podľa vlastnej úlohy krstné kňazstvo a tak prispieva k tomu, aby sa rodina stala spoločenstvom milosti a modlitby, školou ľudských a kresťanských čností a miestom prvého ohlasovania viery deťom.“ (KKC, 350)
Kresťanská rodina má plný podiel na živote a poslaní Cirkvi. „Medzi základné úlohy kresťanskej rodiny patrí aj služba v Cirkvi. Rodina je postavená do služieb Božieho kráľovstva v priebehu dejín, a to účasťou na živote a poslaní Cirkvi.“ (LG, 49) Táto účasť rodiny na živote Cirkvi a jej spásnom poslaní sa uskutočňuje v dvoch smeroch. Najprv smerom dovnútra rodiny - vzájomným sebaposväcovaním sa jednotlivých členov rodiny, vydávaním svedectva, spoločnou modlitbou a rodinnou evanjelizáciou a katechézou. Potom smerom navonok - účasť rodiny na živote Cirkvi znamená jej podieľanie sa na živote farnosti, na jej liturgickom živote, na katechéze a evanjelizácii a na apoštolských dielach, ktoré sa vo farnosti a v diecéze nachádzajú.
Za osobitný znak kresťanskej rodiny, ako malej cirkvi v dome, treba považovať jej vzťah k Eucharistii. Ten sa pestuje hlavne živou a aktívnou účasťou na slávení svätej omše v kostole. Pre každú kresťanskú rodinu je to vyvrcholenie všetkej činnosti, každej aktivity, je to cieľ každého skutku lásky, adresát každej obety. Vo svätej omši má kresťanská rodina zdroj životnej energie, školu obetavej lásky, stálu akumuláciu kresťanskej nádeje, radosti a útechy.
3. Milované kresťanské rodiny! Ešte treba povedať o stotožnení sa rodiny s Cirkvou v niektorých prejavoch jej duchovnosti. Kresťanská rodina má cirkevnú duchovnosť preto, lebo je s Cirkvou stotožnená. Práve túto totožnosť vyjadruje formulácia „rodina v Cirkvi a Cirkev v rodine“. Prvým znakom tejto totožnosti je prežívanie Pánovej prítomnosti. Pán Ježiš pri odchode do neba uistil: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28,20) Kontemplovanie tejto mystickej prítomnosti Krista tvorí podstatu duchovného života kresťana. Vedomie stálej prítomnosti Krista v Cirkvi umožňuje byť s ním v ustavičnom dôvernom spoločenstve. Kresťan môže len natoľko žiť v spoločenstve s Kristom, nakoľko je „doma“ v Cirkvi, v ktorej sa Kristus kvôli nám sprítomnil, aby nám v nej bol blízko a blízky.
Obraz Cirkvi ako „Kristovho tajomného tela“, ktorý vo svojich listoch načrtol svätý apoštol Pavol, je vyjadrením dôverného zjednotenia s Kristom. On je hlava tajomného tela a my všetci sme jeho údmi. „V tomto Tele sa vlieva Kristov život veriacim, ktorí sa sviatosťami spájajú tajomným, ale skutočným spôsobom s umučeným a osláveným Kristom.“ (LG, 7) Preto duchovný život kresťana v rodine je v plnom a pravom zmysle slova účasťou na živote Kristovho tajomného tela. Kresťanská rodina je živou a oživujúcou bunkou na tajomnom tele Cirkvi. Kresťania v rodine vnútorne prežívajú všetko, čím žije Cirkev. Je to najmä liturgia, ktorá je vrcholom a prameňom života Cirkvi. Duchovný život rodiny je zosynchronizovaný najmä s prežívaním liturgického roku, v ktorom Cirkev obnovuje, aktualizuje a prežíva tajomstvá Kristovho života. Všetko, čo Cirkev prežíva, slávi a koná, sa odráža vo vnútri kresťanskej rodiny a každého jej člena a tvorí podstatnú náplň ich každodennej duchovnej skúsenosti. V tieto dni prežívame spolu vrchol jeho tajomstva – slávne zmŕtvychvstanie.
Mali by sme sa stotožniť aj s obrazom Cirkvi ako „nevesty“, ktorý vyjadruje tajomstvo lásky Cirkvi ku Kristovi, jej nebeskému Ženíchovi. Tento obraz vykreslil svätý Pavol apoštol vo svojich listoch: „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil očistným kúpeľom vody a slovom, aby si sám pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani ničoho podobného, ale aby bola svätá a nepoškvrnená.“ (Ef 5,25-27) Vzájomná láska Krista - Ženícha a jeho nevesty - Cirkvi je podstatou duchovného života všetkých veriacich. V láske Krista a Cirkvi majú naši manželia obraz a prameň manželskej lásky. V duchu tohto obrazu duša každého kresťana je v úlohe „nevesty“, čo sa bezvýhradne zasnúbila Kristovi a žije len pre neho. Taká duša je plná túžby po Ženíchovi a horí láskou k nemu. Kresťan je človek, ktorý je zamilovaný do Krista. Kresťanská rodina je spoločenstvom „zamilovaných do Krista“!
Obraz Cirkvi ako „matky“ zasa vyjadruje dimenziu lásky Cirkvi k ľuďom. Všetci sme povinní stelesňovať lásku matky Cirkvi a preukazovať ju svojim blížnym. Každý z nás v jej mene a z jej poverenia vykonáva jej funkciu „matky“, čo nie je nič iné, ako uskutočňovanie „duchovného otcovstva – materstva - rodičovstva“ v Božej rodine. Aj službou kresťanskej rodiny Cirkev ako matka opatruje svoje deti, potešuje utrápených, podopiera slabých a otvára náruč pre tých, čo potrebujú lásku. Ale aj kresťania milujú Cirkev ako matku. Od najstarších čias sa láska veriacich k Cirkvi prejavovala a uskutočňovala podľa zásady „sentire cum Ecclesia“ - „spolucítiť s Cirkvou“. Ozýva sa v nej múdrosť Apoštola národov, ktorý nás vyzýva: „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi!“ (Rim 12,15)
Zdôraznime ešte obraz Cirkvi ako „spoločenstva“. Sv. Ján Pavol II. v apoštolskom liste Novo millennio ineunte kladie veľký dôraz práve na tento rozmer ekleziálnej spirituality: „Ak chceme byť verní Božiemu plánu a zodpovedať aj veľkým očakávaniam sveta v tisícročí, ktoré sa začína, stojí pred nami veľká výzva: urobiť z Cirkvi dom a školu spoločenstva.“ Aj každá kresťanská rodina má byť „domom a školou spoločenstva“. Pre kresťana to znamená, že by mal plniť dve úlohy: živo sa integrovať do spoločenstva Cirkvi a budovať spoločenstvo. To prvé je, žiť spoločenstvo vo všetkých jeho rozmeroch vo vlastnom dome a druhé je, denne stáť v službe utvárania spoločenstva ľudí s Bohom a navzájom medzi sebou aj v celej Cirkvi vo svete.
Milované rodiny, želám vám plnosť veľkonočnej radosti, ktorá prúdi z toho istého prameňa, z ktorého sa zrodila vaša rodina, z Kristovho boku na kríži. Uisťujem vás o svojich modlitbách a aj vás prosím o modlitby za rodiny nášho biskupstva, aby o každej z nich platilo, že sú v Cirkvi doma, a že Cirkev je v ich dome. Všetkým manželom a rodinám a samozrejme všetkým veriacim, udeľujem svoje apoštolské požehnanie.
+ otec biskup Štefan Sečka