Recenzia knihy : Mira Bakerová
Svedectvo o Snehulienke
Kniha: Biela ako sneh, červená ako krv
Autor: Alessandro D‘Avenia
Rozprávky sa končia vždy dobre. Aspoň pre tých, čo sú dobrí. Tí nachádzajú svoje šťastie hneď zaživa, nemusia čakať na odmenu v nebi. O tom rozprávka je. Aj nemožné sa stáva skutočnosťou a my len mávneme rukou, mysliac si, že ide len o rozprávku. Bránime sa prijať jej posolstvo nádeje a možno až takej viery, ktorá by naozaj hory prenášala. Obavu prijať dobré slovo, tú povestnú dobrú radu nad zlato, má aj hlavný hrdina Aveniovho románu Biela ako sneh, červená ako krv (2010, v ČR 2014).
Talian Avenia (1977), gymnaziálny učiteľ starovekých jazykov, vo svojej prvotine reprodukuje prežívanie Lea, 16-ročného chlapca. Tlmočí jeho veľmi bohatý myšlienkový svet ako aj praktický život na škole, doma, vonku. V centre Leovho záujmu je Beatrice, o rok staršia gymnazistka. Dievča má leukémiu, preto o nej Leo poeticky hovorí, že je biela ako sneh a červená ako krv. Leo má fóbiu z bielej farby. Pripomína mu ničotnosť, smrť. Má rád červenú, ktorá, naopak, je symbolom životnej energie. Leo dokonca daruje Beatrice krv, aby červená prebila bielu, červené krvinky premohli malígne biele krvinky dievčaťa. Hoci je Beatrice vážne chorá, vo svojom vnútri je plná túžby po živote a vďaky zaň. Beatricin postoj k životu má na Lea blahodarný vplyv.
Chlapec projektuje do Beatrice celý zmysel svojho života. Je to život tínedžera, ktorý, hoci sa v škole a vonku prejavuje ako hrubian, vo svojom vnútri je veľmi senzitívny, krehký. V chlapcovi uvidí svoj obraz veľa iných, násťročných tak, ako ho mladí kedysi mohli zhliadnuť v Holdenovi Caulfieldovi, 16-ročnom hrdinovi Salingerovho románu Kto chytá v žite (1951). Našťastie, Leo nie je ponechaný len sám na seba, na svoj bohatý myšlienkový svet, ktorému je náchylný prepadnúť. Lea obklopujú ľudia, ktorí ho majú radi a snažia sa ho z jeho trudnomyseľnosti vytiahnuť. Jedným z týchto ľudí je aj Leov učiteľ dejepisu. Leo, ako všetkých, aj jeho počastuje prezývkou. Nazýva ho Rojko. Učiteľ si však, svojou nevtieravou ochotou pomôcť a trpezlivosťou, Lea získa.
Nakoniec je to učiteľ, kto tlmočí Leov jeden školský rok. Chlapca neobchádza mainstream majoritnej mládeže. V románe nachádzame narážky na pop-kultúru súčasných tínedžerov. Na to však, ako sa Leo kvôli Beatrice umára a blicuje zo školy, javí sa ako informovaný študent. Text je koncentrovaný metatextovosťou. Chlapec na skutočnosť reflektuje odkazovaním na literatúru a kultúru svetovú i domácu, taliansku. V Leovi tak môžeme vnímať záujmy autora románu. Badať v ňom rukopis učiteľa, a teda didaktický zámer. Ten však nevyznieva mentorsky. Naopak, Avenia svojím románom vyučuje tým najprijateľnejším spôsobom, a to vlastným dobrým príkladom a znížením sa k mladým. Veď z Leovho denníka čítame:
„Keby mal život oči, boli by to oči Beatrice. Odo dneška chcem milovať život tak ako nikdy. Takmer sa hanbím, že som s tým nezačal skôr. […] Jednu vec som vďaka Beatrice pochopil: nemôžem si dovoliť zahodiť ani jediný deň svojho života. (…) Potreboval som Beatricin denník, pretože obsahoval kúsok šťastia. […] Odo dneška začnem písať.[…] Biela týchto stránok vo mne už nevzbudzuje strach, a dlžím to Beatrice: jej, bielej ako sneh, červenej ako krv.“
Mira Bakerová
