Poznáte to? Sedíte v aute za volantom, myslíte si, že idete správnym smerom, ručička tachometra naberá obrátky a zrazu PRÁSK. Zátarasa.
"Čo? Čo sa to deje? Veď som predsa šiel správne, či nie?" Ste zúfalí, lebo ste si práve uvedomili, že niečo ste urobili úplne zle. A tak vyšlete Bohu takú malú strelnú modlitbu a pokúsite sa obrátiť auto na inú cestu. Ako tak putujete postupne zabudnete, že ste o niečo Boha prosili... Ale On nezabudol.
Tak sa to stalo aj mne. Nie tak dávno, je to pár mesiacov dozadu, som si popritom ako som sledovala tok svojich myšlienok uvedomila, že mi chýba skutočná pokora... Ale neprežila som to skutočne, nevzala som si to do srdca. Len som tak, ako keby medzi rečou prehodila smerom k Bohu, aby ma naučil pokore, lebo sama to nezvládnem. A postupne som na to zabudla. Asi po mesiaci nastala taká drobná epizódka s mojimi rodičmi, keď som si uvedomila, že ako veľmi závisím od nich, že keby mi nedali vreckové na týždeň, tak sama popri štúdiu neprežijem... Júj, pokorujúce. Bože, už viac netreba, stačí, stačí, už to myslím chápem... Ale Boh zašiel ešte ďalej... Jedna zo škôl, ktorú študujem, je umelecká. A ja som za celý semester nevytvorila nič poriadne, stále som sa len obšmietala okolo a kvázi navrhovala. Výsledkom bola len moja beznádej a pochybnosti o sebe, ale absolútne nič konkrétne na odovzdanie. Boh ma pokoril aj v tejto oblasti. Bez Neho nemôžem nič. Pokiaľ nebude On na mojom prvom mieste a nie tá škola, je mi nanič môj talent, márne je moje snaženie. Jedine s jeho požehnaním to má svoju cenu. Jedine s ním.
Vravím teda: POZOR, modlitba je nebezpečná, má tendenciu byť vyslyšaná. Myslím si, že Boh s mojím učením pokory ešte neskončil, táto strelná modlitba bude mať celoživotné dôsledky.
Vďaka Bohu.
