Vatikán 3. apríla – V Nedeľu Božieho milosrdenstva slávil pápež František Eucharistiu na Námestí sv. Petra hojne zaplnenom pútnikmi. V homílii pozval všetkých veriacich, aby boli pokračovateľmi v písaní otvorenej knihy evanjelia, o ktorej sv. Ján povedal, že je ešte veľa toho, čo nebolo zapísané.
„Môžeme tak urobiť preukazovaním skutkov telesného i duchovného milosrdenstva, ktoré sú životným štýlom kresťana“, povedal Svätý Otec. Ubezpečil, že „každá choroba môže nájsť v Božom milosrdenstve účinnú pomoc“. Pápež v tejto súvislosti hovoril o potrebe nezištne vychádzať zo seba smerom k druhým. Apoštolmi milosrdenstva nazval tých, čo píšu Evanjelium milosrdenstva svojím životom. „Mnoho ľudí prosí o vypočutie a pochopenie“, pripomenul pápež František.
Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca:
«Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe» (Jn 20,30). Evanjelium je knihou Božieho milosrdenstva na opakované čítanie, pretože všetko to, čo Ježiš povedal a vykonal, je vyjadrením Otcovho milosrdenstva. Nie všetko však bolo zapísané. Evanjelium milosrdenstva zostáva otvorenou knihou, kde možno pokračovať v písaní znamení Kristových učeníkov, konkrétnych gest lásky, ktoré sú najlepším svedectvom o milosrdenstve. Všetci sme pozvaní stať sa živými pisateľmi evanjelia, nositeľmi Dobrej zvesti každému mužovi a žene dneška. Môžeme tak urobiť preukazovaním skutkov telesného i duchovného milosrdenstva, ktoré sú životným štýlom kresťana. Prostredníctvom týchto jednoduchých a silných, ba niekedy i neviditeľných gest môžeme navštevovať núdznych a prinášať im Božiu útechu a nehu. Pokračuje sa tak v tom, čo Ježiš vykonal v deň Veľkej noci, keď vlial do sŕdc ustráchaných učeníkov Otcovo milosrdenstvo, Ducha Svätého, ktorý odpúšťa hriechy a dáva radosť.
Avšak v rozprávaní, ktoré sme počuli, sa vynára evidentný kontrast. Na jednej strane je strach učeníkov, ktorí zatvárajú dvere domu, na druhej strane je Ježišova misia, ktorá ich posiela prinášať svetu zvesť odpustenia. Aj v nás môže byť tento kontrast, vnútorný boj medzi uzavretosťou srdca a pozvaním lásky otvárať zavreté dvere a vychádzať zo seba samých. Kristus, ktorý z lásky vstúpil cez zavreté dvere hriechu, smrti a podsvetia, túži vstúpiť ku každému a naširoko otvoriť naše zatvorené dvere srdca. On, ktorý svojím zmŕtvychvstaním premohol strach a obavy, ktoré nás väznia, chce dokorán otvoriť naše zavreté dvere a rozoslať nás. Cesta, ktorú nám ukazuje zmŕtvychvstalý Učiteľ, je jednosmerná: vyjsť zo seba samých, vyjsť, aby sme mohli svedčiť o uzdravujúcej sile lásky, ktorá sa nás zmocnila. Vidíme pred sebou často zranené a ustráchané ľudstvo, ktoré nosí na sebe jazvy bolesti a neistoty. Zoči-voči bolestnému volaniu po milosrdenstve a pokoji počujeme dnes dôverné pozvanie Ježiša: «Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás» (v. 21).
Každá choroba môže nájsť v Božom milosrdenstve účinnú pomoc. Jeho milosrdenstvo sa totiž nezastavuje v odstupe, ale túži prísť na pomoc každej chudobe a oslobodzovať z mnohých podôb otroctva, ktoré sužujú náš svet. Chce pristúpiť k ranám každého, aby ich liečil. Byť apoštolmi milosrdenstva znamená dotknúť sa a pohladiť jeho rany, prítomné aj dnes na tele a duši toľkých jeho bratov a sestier. Ošetrujúc tieto rany vyznávame Ježiša, sprítomňujeme ho živého, umožňujeme, aby sa aj iní rukou dotkli jeho milosrdenstva, aby ho spoznali ako «Pána a Boha» (porov. v. 28), rovnako ako Tomáš. Toto je poslanie, ktoré je nám zverené. Mnoho ľudí prosí o vypočutie a pochopenie. Evanjelium milosrdenstva, ktoré treba ohlasovať a písať v živote, hľadá ľudí s trpezlivým a otvoreným srdcom, „dobrých Samaritánov“, ktorí poznajú súcit i mlčanie pred tajomstvom brata či sestry. Vyžaduje si obetavých a radostných služobníkov, ktorí milujú nezištne a nečakajú vynáhradu.
«Pokoj vám!» (v. 21) je pozdrav, ktorý Kristus prináša svojim učeníkom. Je to ten istý pokoj, ktorý očakávajú ľudia dnešných čias. Nie je to vyjednaný pokoj, či pozastavenie niečoho, čo nefunguje. Je to jeho pokoj, ktorý pochádza zo srdca Zmŕtvychvstalého, pokoj, ktorý premohol hriech, smrť a strach. Je to pokoj, ktorý nerozdeľuje, ale spája. Je to pokoj, ktorý nás nenecháva samých, lež dáva nám pocit prijatia a lásky. Je to pokoj, ktorý pretrvá v bolesti a dáva vykvitnúť nádeji. Tento pokoj sa ako v deň Veľkej noci vždy opätovne rodí z Božieho odpustenia, ktoré odstraňuje nepokoj srdca. Byť nositeľkou jeho pokoja – to je poslanie zverené Cirkvi v deň Veľkej noci. Sme zrodení v Kristovi ako nástroje zmierenia, aby sme všetkým priniesli Otcovo odpustenie a zjavili jeho tvár len a len lásky v znameniach milosrdenstva.
V responzóriovom žalme zaznelo: «Jeho milosrdenstvo trvá naveky» (117/118,2). Je to pravda, Božie milosrdenstvo je večné. Nekončí, nevyčerpá sa, nevzdáva sa pred uzavretosťou a nikdy sa neunaví. V týchto slovách „trvá naveky“ nachádzame oporu vo chvíľach skúšky a slabosti, pretože máme istotu, že Boh nás neopustí. On zostáva s nami navždy. Ďakujme za túto jeho nesmiernu lásku, ktorú je nám nemožné pochopiť. Je taká veľká! Prosme o milosť, že by sme sa nikdy neunavili čerpať z Otcovho milosrdenstva a prinášať ho svetu. Vyprosujme si, aby sme sami boli milosrdní a všade šírili silu evanjelia. Aby sme písali tie stránky evanjelia, ktoré apoštol Ján nezapísal.
(Preklad: Slovenská redakcia VR / Andrej Klapka) -jb-
zdroj:http://sk.radiovaticana.va/
Pre MK Rastislav Mečiar