Pôvodne bol článok uverejnený v povianočnom čase, ale myslím že je vhodný aj k zajtrajšiemu sviatku Všetkých svätých. Svätí sú pre nás vzormi, ako máme žiť evanjelium.

Po teplotne nenáročných vianočných sviatkoch vstupujeme do reality všedných dní. Kolekcie sú už deťmi "zkobylkované", novoročné predsavzatia u mnohých porušené, stromčeky vyhodené, rybacie kosti z krkov vytiahnuté a rodinky rozlietané, prípadne bohužiaľ rozvadené. Mnohých z nás čaká zvyšovanie živornej úrovne a preto už ľudia prestávajú veriť, že bolo aj horšie. Navyše, chýbajú nám vzory ľudí, o ktorých by sme sa opreli. Dobrota nezaujíma a preto sa nezverejňuje. Šialené správanie sa mocných je medializované priamoú-merne čudesnému správaniu sa jednotlivcov. Zároveň platia slová Svätého písma: "Ak sa ozve boháč, všetci umĺknu a vyvyšujú jeho slovo pod oblaky. Ak sa ozve chudobný, hneď sa pýtajú: "Ktože je to?" - a nech by pochybil, zničia ho" (Sir 13, 28-29).

Reklama je náš chomút, ktorý nás tlačí k zemi a neumožňuje nám vidieť krásu okolo seba. Ak nemáme dom ako v reklame, máme pocit, že žijeme v zemlianke. Ak nemáme účes ako v reklame, máme pocit, že máme na hlave neusporiadaný materiál. Ak nemáme zuby ako v reklame, bojíme sa otvoriť ústa a usmiať sa. Ak nemáme auto ako v reklame, máme pocit, že jazdíme s motorizovaným rebriňákom. Ak nemajú dievčatá postavu ako v reklame - ako garniža (tenká a hranatá), majú pocit, že sa už nijakému chlapcovi nezapáčia. Život bez povzbudivej budúcnosti, bez vzorov a s ťarchou reklamy na krku je životom v tme a zmätku.

V tomto prostredí výborne loví diabol. Toto potrebuje. Mať ľudí v beznádeji, aby im mohol ponúknuť hocijakú budúcnosť a hocičo, hoci aj "otravu na potkany". Potrebuje mať ľudí, ktorí nemajú vzory, ktoré by im ukázali, že sa oplatí dobre a čestne žiť. A nakoniec potrebuje človeka, aby mohol žiť v ustavičnej tiesni, čo som nezabezpečil a nedokázal v živote, aby sa mi každá vykonaná primitívnosť zdala úspechom. Ak chceme kradnúť, potrebujeme zlikvidovať svetlá. Ak chceme konať zlo, potrebujeme očierniť autority aby nám neboli výčitkou, že sa to dá.

A tak sa dozvedáme, že naši policajti len pijú a zrážajú chodcov, alebo pri vyšetrovaní delikventom pričasto zriaďujú masážno-rehabilitačné stredisko na policajnej stanici. Viac nás potom zaujíma, či policajt neporušil nejakú pavučinu meniacich sa predpisov, ako závažnosť priestupkov a zločinov delikventov. V niektorých periodikách doslova chýba pozitívny pohľad na policajta. O lekároch sa dozvedáme iba to, že sú babráci, ktorí len nechávajú človeka umrieť a berú úplatky. Už vôbec nás nezaujíma, v akých podmienkach pracujú a či by pri svojej šikovnosti v zahraničí nedokázali omnoho viac. O učiteľoch vieme, že nevedia učiť deti, ktoré sú samozrejme vždy talentované a majú jedinečné chovanie. Už nás nezaujíma, ako sú učitelia terorizovaní žiakmi a niekedy dokonca fyzicky napádaní. Keď som zhliadol jeden diel filmu Záchranári, ktorí kamaráti komentovali, že telenovely chodia skôr a najlepšie je na tom filme vypnúť zvuk a pozorovať krásu tatranskej prírody; bol som rozčarovaný. Ak ho videl niekto nezainteresovaný, tak má dojem, že Horská služba to sú starnúci puberťáci, kondične labilní, ktorí riadia záchrannú akciu v rytme baletu Lebedinoje ozero (Labutie jazero) a závažnosť úrazu komentujú ako mamka Pôstková. Mediálny obraz nás katolíckych kňazov už ani nespomínam. Titul ako "sviňa farárska" je naozaj len to, čo sa niekedy dá uverejniť v periodikách. V anonymoch je to oproti zbesilým vulgarizmom lichôtka, s ktorou sa úplne stotožňujem. Prasiatko je užitočné až po smrti a výsledok práce pôsobenia kňaza je takisto dlhodobá záležitosť. Často až po smrti kňaza vidno jeho úsilie a je docenená jeho práca a aj jeho dielo, čo sa týka napr. literárnej tvorby. S prasiatkom sa spája aj určitá statickosť. Je priestorovo viazané na svoj chlievik. Obetavý kňaz je takisto citovo aj priestorovo viazaný na svoju farnosť, v ktorej to tiež môže vyzerať zaujímavo. Ja navyše tieto predpoklady o to viac na tento titul spĺňam, lebo mám rád varenú kukuricu. Nemám síce televízor - to nie je chudoba, ale môj životný štýl; avšak neviem o nijakom filme, kde by katolícky kňaz vystupoval ako prirodzená autorita a pozitívna osobnosť. Väčšinou je to ten, čo iná hlavu v tŕňoch kvôli celibátu, alebo sa tvári akoby vytuneloval niekoľko prosperujúcich podnikov. Ak by sa podobnými nadávkami v médiách titulovali predstavitelia iných náboženských komunít, alebo nejakých menšín, tak by bol z toho krik po celej bohatej Európe. Katolícky kňaz je osoba, do ktorej si môže zabodnúť vidly svojej jedovatosti každý nevyzretý novinár s vedomím, že nebude mať z toho problémy, a že katolícke ovečky a barani mu to všetko vychlípu a naďalej budú svoju intelektuálnu úroveň "zveľaďovať" na nevyzretých článkoch v drahých bulvárnych periodikách.

Je šokujúce, keď žiačik na hodine náboženstva prehlási, že chce byť mafiánom! Je smutné, keď dospievajúci človek nevie čo ho zaujíma a čím chce byť. Je to aj reakcia na to, že každé povolanie je mediálne degradované a nie je objektívne posudzované aj s prirodzenými rizikami, ktoré prináša. Týka sa to hlavne tzv. pomáhajúcich povolaní, pri ktorých je človek v dennom kontakte s inými ľuďmi. Na to, aby sa kvalitnejšie niekto očiernil a aby sa spochybnilo jeho dobré snaženie sa používajú vyjadrenia ako napr.: povráva sa, že..., čo keď..., zlé jazyky tvrdia..., zdroj, ktorý nechce byť menovaný nám povedal, že..., veď, čo keď je to pravda..., atď. Takýmto úlisným štýlom nie je problém urobiť z dobrého človeka zloducha a z kriminálnika celkom slušného a váženého občana. Mnohé mediálne problémy sa dejú na princípe, že niekomu ohádžem dom blatom a potom budem medzi ľuďmi rozprávať, aký je majiteľ domu neporiadny a nevie sa starať o dom a má ho celý zablatený. Ja dostanem nálepku poriadneho a slušného človeka a majiteľ domu bude lajdák, lenivec a ničiteľ životného prostredia.

Aby sme mohli kráčať k Bohu a rozvíjať sa, je potrebné nasledovať svoje dobré sny a dobré ideály. Aspoň tak to má byť v našom prirodzenom poriadku. Naše myslenie by malo predchádzať nášmu konaniu. Aj dnes zúri boj medzi mocnosťami svetla a temna. Častokrát je to preto, lebo neveríme v silu dobra a podceňujeme perfídnosť zla. My sa sami nechávame zbaviť ideálov. Zabúdame, že toto už urobil diabol v Raji, keď zbavil Evu ideálov o dobrom a starostlivom Bohu. Nuž milý Bože, keď už Teba očierňujú, Ježiša ukrižovali, či my kresťania budeme mať život bez problémov, navyše keď máme poklad evanjelia ukrytý v hlinených nádobách?

My sa sami nechávame zbaviť ideálov. Zabúdame, že toto už urobil diabol v raji, keď zbavil Evu ideálov o dobrom a starostlivom Bohu.

Uverejnené v:  Slovo zo srdca, roč XI, č1, jan 2004