V dnešnej dobe by už určite aj Ježiš budil podozrenie z pedofílie, pretože deti objímal kládol na ne ruky a požehnával ich

Na hrane

Bolo priskoré ráno a po nočnej prechádzke som kontroloval do fary vstupujúce deti, ktoré boli u mňa na návšteve. Vošli všetci, ale mal som pocit, že niekto ešte stojí vonku. Jeden zblednutý školopovinný chlapec pristúpil ku mne a zahanbene sa z neho vydralo: „Pán farár, ja som sa pos...l“. „Hmmm,“ zatváril som sa žoviálne, akoby to bola na mojej fare každodenná záležitosť. „Máš natečené aj v ponožkách?“ „Trochu.“ Pomaly sme vystupovali po schodoch. On kráčal ako širokorozchodná sovietska vlaková súprava. Vtlačil som ho do jedných z dverí WC a nariadil: „Nakoľko môžeš tak sa vyzleč a poutieraj!“ Priniesol som vedro s teplou vodou a zaklopal na dvere. Otvoril mi: „Tu daj tie veci.“ Snažil som sa tváriť vyrovnane, ale aj tak mi skrivilo tvár, čo chlapec určite pobadal. Ja som aj dobre cítil, aj s ním spolucítil. Muselo mu prísť poriadne zle. Ako sa hovorí, bolo to ťažké a s rýchlym priebehom. Nechal som ho, nech zúbožený precupká do kúpeľne. Dal som mu mydlo a šampón: „Tu sa dobre umy, ja ti prinesiem nejaké veci na prezlečenie.“ Podotýkam, že som sa chlapca nedotkol, pretože bol samostatný... Onedlho on mohol ísť spať a ja som mohol ísť prať.

Rozhodol som  sa zobrať pero do ruky po tom, čo sa rozprúdili kauzy v USA okolo údajných pedofilov, lenže ako uvádza Michal Semín v úvodníku časopisu Report č.5/2002, išlo vlastne o homosexualitu, ktorá bola tolerovaná a dokonca aj chránená presne podľa požiadaviek tzv. tolerantnej spoločnosti. Udalosť v úvode som nenapísal preto, aby som ublížil obeti, lebo podobné „tragédie“ sa stávajú aj iným deťom, ale som chcel ukázať, že sa často pohybujeme ako kňazi na hrane všelijakých zákonov. My kňazi pracujúci s deťmi sme povinní prijímať určitý diktát demokraticky skazených spoločností, ktoré dokážu upodozrievať a obviňovať. Ich schizofrenické správanie by som nazval ako kolektívne hlúpnutie. Na jednej strane je v spoločnosti úsilie, aby sexuálne povedomie bolo u detí od malička pestované. V praxi to však znamená, že sa ma už prváčik na základnej škole opýta s použitím slangu, či Panna Mária a sv. Jozef žili manželským životom. Čiže je tu tvrdá snaha predbiehať psychický vývoj detí aj v oblasti sexuálnej, aby už v rannom školskom veku deti rozprávali o svojich frajeroch a frajerkách a obzerali si fragmenty časopisov svojich rodičov a samozrejme, že to nie sú Katolícke noviny. Na druhej strane sa bežné citové prejavy v bohatších a nie vždy vyspelých krajinách berú ako prejavy pedofilného správania sa. Podanie ruky na prechádzkach, pohladenie, pritúlenie psychicky deprimovaných detí z rozbitých manželstiev, zobratie na koníka, keď už dieťa nevládze a pán farár chce potrénovať... Na toto všetko sa už niektorí experti v západných štátoch pozerajú ako na prejavy pedofilného správania sa a môžu to už označovať ako tzv. harassment čiže obťažovanie dieťaťa. To už nehovorím o situácii, keď  ma dieťa na výlete požiada, že chce ísť na záchod. Čo mu mám povedať, hlavne, keď je to dievčatko?: „Čuš hlupaňa, kryštalizuj?“ Takúto pre rodičov bežnú situáciu, ale nie pre kňaza som ešte našťastie nezažil pretože s drobnými deťmi, brávam so sebou na výlety aj staršie dievčatá, ktoré mi v takomto prípade vždy dobre pomôžu. Pracovať s deťmi je riziko. Vždy je tu nebezpečenstvo, že môže dôjsť k úrazu v akejkoľvek podobe a takisto je tu riziko, že sa kňaz stane terčom krivého obvinenia z pedofílie, čo každého normálneho kňaza zlomí a paralyzuje. Aj to je jeden zo spôsobov boja proti Cirkvi a musím uznať, že premyslený. V dnešnej dobe by už určite aj Ježiš budil podozrenie z pedofílie, pretože deti objímal kládol na ne ruky a požehnával ich (porov. Mk 10,16).

Nie je samozrejme možné, aby kňaz uprednostňoval iba niektoré deti, pretože budí podozrenie z pedofílie a kazí charakter uprednostňovaných detí. Ak je však kňaz veľmi odmeraný, nepohladí po hlave, nepodá ruku – odpudzuje ako repelentná indulona. Netreba podceňovať žiarlivosť rodičov a detí, pretože aj z tohto dôvodu sme my kňazi pod drobnohľadom a môžeme čeliť ostrým obvineniam, ktoré sa môžu zakladať len na intrigách a obyčajnej ľudskej závisti. Netreba podceňovať ten fakt, že k obvineniu z pedofílie stačí málo, nemusí ísť o konkrétne pohlavné zneužívanie. Týmto problémom sa kňaz vyhne, ak sa bude s láskou snažiť venovať všetkým deťom, alebo aspoň myslieť na všetky deti a pristupovať k nim s rovnakou úctou. Deti nie sú hlúpe a vo svojej čistote a jednoduchosti pochopia mnohé veci. Preto ich netreba ponižovať ironizovaním a zlým správaním, ale treba ich brať zároveň na zodpovednosť za zlé správanie a dať im to patrične najavo, že v niečom prehnali. Ako píše Matka Tereza, naša úprimnosť nás urobí zraniteľnými a týka sa to aj úprimnosti vo vzťahu k deťom.

Určité štruktúry v nemravnej spoločnosti číhajú na ozajstné, ale aj údajné zlyhania kňazov, aby mohli ukazovať, akým veľkým zlom v Cirkvi je celibát. V knihe „Týrané, zneužívané zanedbávané díťe“ sa nachádza štúdia o páchateľoch sexuálneho zneužívania detí z roku 1994. Ako uvádza tabuľka 48% páchateľov tvorí vlastný rodič dieťaťa. Primálo sa píše o otcoch rodín, ktorí zneužívajú svoje deti, o lekároch, pedagógoch, prípadne o pedofilných ženách, ktoré sa ukryjú  za materinský cit. Celibát nie je až takým problémom v Cirkvi, ako sa prezentuje, pokiaľ má kňaz pre koho žiť, obetovať sa a nemá pocit zbytočnosti. Jedným z vážnejších problémov v Cirkvi je napríklad latentný karierizmus, ktorý paralyzuje činnosť jednotlivcov a skupín a zamieňa si poslanie s postavením. V praxi sa prejavuje niekedy ako „chronická mitróza“ (túžba po mitre). To však už je iná téma a určite na ostrejšej hrane, ako práca s deťmi, ktorá je potrebná, pokiaľ nechceme, aby nám deti vychovávali krčmy s nekvalitným alkoholom. Vzrušujú ma názory, keď sa hovorí mladým: „Vy ste tá generácia, ktorá zmení tento spoločenský marazmus na Slovensku!“ – a pritom im kladieme polená pod nohy. Pekný nezmysel! To je, akoby sme najprv rozostrieľali deťom kolená a potom im povedali: „Vy ste tá generácia, ktorá bude behať a vyhrávať maratóny!“ Ak chceme, aby tu niekto po nás v tejto spoločnosti ťahal, tak je potrebné venovať sa deťom a mládeži aj za tú cenu, že sa budeme niekedy pohybovať na hrane, aj my kňazi.

Jozef Krišanda, katolícky kňaz

Slovo zo srdca, ročník IX, číslo 6, jún 2002, s.:10