Blog

« Späť

Odpusť mi, AK som ti ublížil

Obzvlášť takto, pred sviatkami, v kontexte "čistenia" vlastného "domu" (vrátane vlastnej duše) znejú takéto slová krásne... - ako "bianco" vôľa oľutovať všetko, čohokoľvek som sa mohol dopustiť a čo ten druhý uzná za potrebné odpustiť. Ale... nemali by sme predsa len vedieť, ZA ČO vlastne prosíme o odpustenie?

V medziľudských vzťahoch, a to aj v tých, do ktorých sa usilujeme vlievať lásku, porozumenie, vôľu po zmierení a pokoji, sa nám ozaj stáva, že ten druhý sa akosi "zasekne" - vidíme, že čosi sa stalo, že nejako sme mu asi ublížili, dotkli sa ho, urazili...

Nie vždy je nám však celkom jasné, čo sa mohlo stať.

Vtedy nám príde akosi "prirodzené" prelomiť to zlovestné mlčanie takoutu vetou...

"Odpusť mi, ak som ti blížil."

(Nechajme bokom tón hlasu, ktorý, samozrejme, veľa napovie o úprimnosti týchto slov - aj preto s nimi treba narábať obzvlášť opatrne pri smskách, mailoch a pod, kde ani smajlíky nie vždy pomôžu vyrovnať tento deficit písomnej komunikácie.)

Ale predsa... Nie je to v konečnom dôsledku predsa len akési "vrátenie loptičky" na partnerovu/súperovu stranu? Niečo ako: "Ozaj nechápem, čím som ti mohol ublížiť, keď sa takto tváriš (reaguješ). Ale ak myslíš, čo už?... Je mi to ľúto... = že si taký/á nedotklivý/á..."

Iste, môže byť aj taká situácia, že sa ten druhý urazil neoprávnene, je precitlivelý (zo svojej povahy alebo z momentálnej zlej kondície) a možno by mal on prehodnotiť svoje neprimerané reakcie. Vtedy však, myslím, by bolo korektnejšie nehovoriť o odpustení, ale o ľútosti nad tým, že je "dusno" a vôli byť pri tom druhom a hľadať spolu odtiaľ cestu von...

Slovo "ODPUSŤ" je totiž asi to najdôležitejšie na svete. Beda našej komunikácii, ak ho zdevalvujeme...

Nemali by sme teda namiesto vety "Odpusť mi, ak som ti ublížil" tú dvojmyšlienku, ktorá je v nej obsiahnutá, rozdeliť na dve myšlienky?

1. Ublížil som ti? (Ak áno - povedzme si o tom...)

2. A až potom, keď uznám, že som urobil niečo zlé, slovom "odpusť" vyjadriť svoju ľútosť a prosbu o odpustenie. 

Skutočne si myslím, že inak sú to prázdne slová, ktoré - ako som uviedol vyššie - môžu v istých situáciách hraničiť aj s ešte väčšou urážkou.

Ak to vyzerá, že sa tu len hrám so slovíčkami, skúsme si to predstaviť vo vzťahu k Bohu:

"Pane, odpusť mi môj hriech, AK som nejaký spáchal." Dosť absurdné, však?

napísal Stanislav Košč
10.12.2013 11:39
15911 Prezretí, 14 Komentáre
Priemerne (8 Hlasy)
Priemerné hodnotenie je 5.0 hviezdičiek z 5.

Súvisiace články od iných autorov

Najnovšie od tohto autora

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Pridať komentáre
Mária-Irma Danieliszová
Ďakujem, tu je to jasné- nevediac o tomto blogu odpovedám na tom pôvodnom, kontroverznom. Ak som to ja, kto urazil- podávam ruku na zmierenie a prosím o odpustenie.
Odoslané 10.12.2013 12:14.
Stanislav Košč
Mňa nie, určite.
Odoslané 10.12.2013 12:25 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Zita Podhradská
Dobrý príklad ako požiadať o odpustenie pred spoveďou, tiež rozmýšľam akým spôsobom a ako môžem požiadať o odpustenie. Spomínam si, že keď išli moji rodičia na spoločnú svätú spoveď, bolo to na dedine, tak najskôr požiadali jeden druhého o odpustenie, potom sme o odpustenie žiadali my, deti, až potom sa išlo na spoločnú svätú spoveď. Dnes sa to už asi nepraktizuje. Spomínam si, že keď nám naša suseda urobila niečo zlé, dali sme jej to na vedomie, že sa nám to neľúbi, nepovedala nám prepáčte, mrzí ma to, že vám to prekáža, ale povedala „ja sa za vás pomodlím“. Aj také máme spôsoby vzájomného odpúšťania veriaci medzi sebou.
Odoslané 10.12.2013 13:54.
Anna Vaclavova
Len slovo... to nestačí. Postaviť sa pred niekoho alebo skloniť sa nad hrob niekoho a prosiť: „Odpusť mi!“ to nestačí. Odpustenie sa musí odohrávať v srdci. Ak by aj mne niekto veľmi ťažko ublížil, cítiť potrebu zmierenia vychádza z túžby objať ho, nielen ramenami, ale celou svojou dušou, mysľou, celým srdcom. Podanie odpúšťajúcej ruky je bez toho len gestom.
Odoslané 10.12.2013 14:13.
Stanislav Košč
Aj my sme to robili doma. Cítili sme sa (my deti) pri tom strašne "ponížení", hanbili sme sa a ťažko nám to šlo..., ale veľa ma to naučilo.
A keď som prišiel za otcom a povedal mu naučenú formulku: "Prepáč mi všetko, čím som Ti ublížil", opýtal sa ma: "A čo Ti mám prepáčiť?"... Tam kdesi asi skrsla myšlienka tohto blogu......
Odoslané 10.12.2013 15:51 ako reakcia na Zita Podhradská.
Zita Podhradská
Najlepšie je na tom môj manžel, ten si nič nevyčíta, vie si odpustiť všetko.
Odoslané 10.12.2013 16:18 ako reakcia na Stanislav Košč.
Mária-Irma Danieliszová
Ale vidieť, či je to aj " s tým", dokáže iba Pán...nap=riek tomu sa snažme, aby aj gestá boli čo najúprimnejšie.
Odoslané 10.12.2013 19:17 ako reakcia na Anna Václavová.
Mária Künzl
Zitka, tvoj manžel to má ukryté veľmi hlboko v srdci a ešte "tam" neprišiel. Okrem toho vo VZŤAHU musia obaja robiť ten správny krok. Jeden - napríklad ty, môže druhého s láskou "postrčiť" správnym smerom, ten druhý potrebuje čas... a tvoju lásku... potom sa stane zázrak... ver tomu, mám vyskúšané emoticon
Odoslané 10.12.2013 23:11 ako reakcia na Zita Podhradská.
Mária Künzl
Veľmi dobrý blog. Vďaka Stanislav emoticon
Odoslané 10.12.2013 23:12.
Stanislav Košč
Veľmi pekne ďakujem.
A... Isto je niekedy ťažké znášať ťažkopádnosť partnera pri uvedomovaní si nejakých chýb... Ale, najmä zo strany žien... strašne veľa urobí náručie. (Nie náručie = odpustila som ti, aj keď si o to nežiadal, ale náručie = aj tak ťa milujem a verím, že v mojom náručí dokážeš aj to, čo mimo neho nedokážeš...)
Odoslané 10.12.2013 23:24 ako reakcia na Mária Künzl.
Anna Vaclavova
Kde "skrsla myšlienka tohto blogu" ? - bolo to vo vašej mysli a som presvedčená, že pôsobením Ducha Svätého, lebo je to dosť diskutabilná oblasť, či naozaj chápeme význam slova "odpusť". Nielen v tom zmysle čo máme odpustiť, ale aj ako... V našej kuchynskej reči sa toto slovo používalo aj preventívne, keď sme s niečim nesúhlasili. Bol to znak pokory aj úcty - niekedy aj nie celkom pochopený.
Odoslané 11.12.2013 10:02 ako reakcia na Stanislav Košč.
Zita Podhradská
Aby sa nám nestratil význam tohto blogu, chcem ešte spomenúť, že pochádzam z dediny, kde zvyk prosby o odpustenie sa medzi susedmi neuplatňoval, skôr len v rodine. Málokto sa komu ospravedlňoval. Čítala som, že japonská spoločnosť je založená na princípe prísneho postoja k druhým ľuďom, že každý deň sa tam ktosi za čosi ospravedlňuje, aj za každú chybu, za každé meškanie, ... Japonci vraj veria, že prísny postoj k chybám druhých vytvára bezchybnú spoločnosť.

Čo píše o odpúšťaní Dana Podracká v knižke Mytológia súkromia:
„Bezpočet činností môže človek robiť sám, dokonca aj sám seba milovať, či nenávidieť, len jedno nemôže sám urobiť: odpustiť si. Niet vinníka, ktorý by zvestoval svetu: Odpúšťam si!“

Ešte na zamyslenie je vyjadrenie autorky: „Spoveď... podnecuje nielen obrodu ducha, ale aj obrodu jazyka, „čistenie jeho kódu“. Nie čin, ale vina v ňom obsiahnutá, chce byť vyslovená. Jemné, drevené mriežkovanie v „okienkach“ spovedníc, ktorými „prúdi“ vina a vracia sa očistená,“ ...
Odoslané 11.12.2013 11:25.
Anna Lojeková
Čo sa týka tejto témy- dnes by som vyhrala "hádaj, na čo myslím" T.j. presne na to som včera a dnes myslela. Ja len dodám, že som prešla od spomínanej formulky na úprimnú formu "Odpusť, že som Ti ublížila " /a ako často slovom, skutkom...- chceným i nechceným/. A hoci môže ísť skutočne o čosi nechcené, rovnako dobre to môže ublížiť. Úprimné ospravedlnenie sú krásne otvorené dvere pre zmierenie a uzdravenie vzťahu. ďakujem za obohacujúci blog.
Odoslané 11.12.2013 15:27.
Mária-Irma Danieliszová
U nás si zasa na to potrpela stará mať....a bolo to veľmi "pokorujúce" najmä začiatkom puberty. Stála, ruky v bok, a čakala. A musela som je pozerať do očí! Spotená, roztrasená.....ale ten úsmev a to objatie potom...tak to stálo za to a ja som si povedala: ak to vie tak skvele babka, o čo lepšie to vie Pán Ježiš- a predstavila som si Jeho úsmev a vystískanie.
Odoslané 11.12.2013 16:01 ako reakcia na Stanislav Košč.