„ SME PRODUKTOM TÝCH, KTORÍ NÁS V ÚTLOM DETSTVE MILOVALI, ALEBO ODMIETLI MILOVAŤ „ J. Powell

Možno to znie  neuveriteľne,  ale všetky naše ľudské vzťahy sa odvíjajú  práve od vzťahu k sebe samému. Dá sa povedať,  že ak chceme  mať kladný vzťah k ľuďom,  musíme najskôr mať kladný vzťah k sebe. Mať radi seba. Mať rád(a) sám(a) seba,  nie je totožné so sebectvom. Sebectvo znamená nezdravo sa mať rád.

Správne  mať rád seba je  umenie.  Veľmi záleží na tom,  aby  človek dokázal sám seba prijať.  Zdanlivo je to celkom jednoduché,  no v skutočnosti je to „najvyššie umenie“. K tomu  je nevyhnutné  poznanie seba samého.

Kto poznal sám seba  so všetkými  svojimi priepasťami a tienistými stránkami, ten vie, že  život môže byť úspešný len vtedy,  keď je človek sám k sebe milosrdný, keď prijme  sám seba takého, ako bol  stvorený. Iba vtedy, keď prijme sám seba, môže  prijímať toho druhého bez odsúdenia. Milosrdenstvo k druhému človeku je možné len vtedy, ak  sme  milosrdní k sami k sebe,  ak sme zmierení s tým,  čo je v nás tienisté.  Kto sa sám pozeral do priepastí svojej duše,  môže sa správať k druhému s úctou a bez predsudkov.  Len takto zameraný človek je skutočne zbožný, pretože pociťuje vo všetkom a všetkých prítomnosť tajomnej vôle Božej.   

Ak odsúdim druhého človeka, nemôžem mu pomôcť. Ak chcem nejakému človeku pomôcť,  musím ho prijať takého, aký je. Predtým však musím prijať sám(a) seba takého(ú) aký(á) som. Najskôr musíme sami so sebou zaobchádzať dobre,  prijať sami seba bez odsúdenia a až potom dokážeme zaobchádzať dobre s inými.

Ježiš  vyzýva človeka, aby mal odvážnu dôveru v samého seba  a žil svoj vlastný život nezávisle  na vôli rodičov a poslúchal jedine vôľu Božiu a vnútorný hlas svedomia.

Cieľom vývinu človeka je, aby každý objavil svoje „JA“, jedinečnú podobu, ktorú Boh prisúdil práve len tomuto človeku. V každom človeku sa zrkadlí jedinečným spôsobom Božia krása a vznešenosť. Aby som však mohol(a)  poznať ako vyzerá táto jedinečná podoba, ktorú mi Boh prisúdil,  musím sa započúvať  do seba, do svojej duše, cez ktorú ku mne hovorí Boh.

Boží hlas v sebe začujem však len vtedy,  keď budem ochotný(á)  pozrieť sa i do priepastí svojej duše,  vnímať i to, čo je vo mne  tienisté a chaotické. Pretože Boh hovorí ku mne i tam, veď práve tam sa vynára oproti mne Boh ako „ten najchudobnejší z najchudobnejších“.

(A. Grun)

Z vyššie uvedeného vyplýva, že jediným správnym východiskom k vyrovnanému vzťahu k Bohu a k ľuďom  je predovšetkým zmierenie sa so sebou samým. So svojimi slabosťami i tienistými  stránkami a tiež hlboká dôvera v Božiu  zhovievavosť a milosrdenstvo.

Vzťah k sebe samému sa rovnako vytvára na základe ľudských vzťahov z okolia smerom k nám.  Akú spätnú väzbu z okolia dostávame,  taký obraz o sebe – a s ním spojený vzťah k sebe  si vytvárame.