Diabol nemá posledné slovo

Začalo sa to všetko, verím tomu, že oveľa skôr, ale konkrétne mňa sa to týka od detstva. Takže.

Vyrastala som v normálnej harmonickej rodine, kde mamka mala celú zodpovednosť na pleciach a otec sa spočiatku zriedkavo, neskôr častejšie opíjal, no my – deti - sme to nevedeli, lebo nám vraveli mamka i stará mama, že ocko je chorý. Dozvedela som sa to od cudzích, raz v krčme, keď som išla kúpiť pivo, dosť nechutným spôsobom, od ktorého mi bolo súčastne do plaču aj hnevu.

Bola som dosť uzavretá povaha, preto si nikto nič nevšimol, ale vo mne narastala vzbura voči otcovi ako autorite. Rodičia si dosť dlho mysleli, že som tvrdohlavá a robím si po svojom, preto ma držali dosť na krátko, hoci som bola dosť zranená a citlivá. Plakala som len vtedy, keď ma nik nevidel. Súrne som niečo potrebovala, čo by mi pomohlo prejsť cez pubertu – moje ťažké obdobie.

Musela som chodievať do kostola, pretože som dievča, častejšie, ako môj brat, pretože on je chlapec. Neviem doteraz, aký v tom bol rozdiel. Nechodila som tam rada, lebo som videla okolo seba len pokrytcov, čo sa tvárili zbožne, keď boli dnu, alebo po spovedi nejaký krátky čas, ale inak to boli taký istí ľudia, ako predtým, ako vošli do kostola. Nevidela som žiadny rozdiel. Ani mama ani stará mama mi nedala žiadnu uspokojivú odpoveď, keď som sa pýtala na Boha, na Ježiša, na to prečo musíme chodiť do kostola, ako viem, že budem spasená, lebo pre mňa to bola stále záhada, ako tí farári vedia na tých pohreboch, že to bol dobrý človek a ide určite do neba a podobné otázky.

Hľadala som a postupne ma to prechádzalo, pretože náboženstvo mi nedokázalo dať odpoveď, akú som potrebovala pre uspokojenie duše. Mama mi povedala, keď som si chcela čítať Bibliu, že je to pre mňa v 10 – tich rokoch náročná literatúra, nech si vyberiem z knižnice, niečo iné. Boh sa mi neukazoval, nepoznala som ho, tak som skúsila niečo iné.

Prihlásila som sa na bojové umenia – JiuJicu – karate, kde nás učili meditovať, pracovať s energiou a jej prenášaním, a mne sa to zapáčilo. Vedela som sa dostať do stavu, kedy som cítila ako energia, ktorá je vo mne je mnou ovládaná a môžem si s ňou robiť, čo sa mi zapáči, a že dokonca môžem brať energiu od iných, ak s tým súhlasia, a nemusím im ju vrátiť, môžem ju využiť ako ja chcem.

To bolo poznanie – NAOZAJ to FUNGOVALO. Ten majster Kung-Fu nás to učil a ja som sa veľmi chcela učiť a on to vedel. Bol na mňa veľmi prísny, a onedlho to prinieslo svoje ovocie. S mojimi dvomi priateľmi, ktorí to tak isto brali vážne ako ja, ktorí tak isto otvorili dvere do neznáma ako ja a ktorí tak isto ako ja nevedeli aké následky to môže mať skôr, či neskôr, sme išli na sústredenie karatistov bojových umení. Sústredenie trvalo týždeň – týždeň meditácií, tvrdého tréningu, „hrania sa s energiou" … atď. Predposledný deň som si uvedomila, že som vôbec nespala, celý týždeň! Nebola som vôbec unavená ale plná energie. To bolo niečo!- objav. Raz, cez pauzu sme vošli s mojimi priateľmi do telocvične, o ktorej sme boli presvedčení, že je posvätná, zaujali sme lotosový sed a začali sme meditovať presne ako nás učil majster Kung-Fu, ktorý medzitým odišiel do svojej krajiny. Nechal tam len našich vedúcich. Odrazu, ako sme sedeli jeden vedľa druhého pohrúžení do meditácie, zistili sme, že môžeme komunikovať medzi sebou – rozprávať sa a pozerať sa jeden na druhého bez toho, aby sme otvorili ústa, alebo aby sme naozaj otočili hlavou. Zistili sme súčasne, že nesedíme na dlážke, ale sa vznášame asi 10-15 cm nad! LEVITOVALI SME!

Nevedeli sme, čo sa robí, ale páčilo sa nám to. Odrazu sme otočili hlavy dozadu, všetci traja naraz bez toho aby sme sa dohodli, pretože do miestnosti vstúpil jeden z našich vedúcich – majstrov žiak, a vedeli sme, že chce zatlieskať, pretože tak nás preberali z meditácie, keď nás to učili. My sme to však nechceli. Nám bolo dobre tak ako sme boli a chceli sme v tom stave, v ktorom sme boli, ísť ešte ďalej. Ale majstrov žiak sa približoval a bol asi 2 metre od dverí, keď sa stalo to, že sme vedeli, čo chce urobiť a my sme to nechceli a bez toho, aby sme sa dohodli - bola to len myšlienka – sme sa na neho pozreli všetci traja naraz a jeho odhodilo dozadu (letel vzduchom), a narazil do zatvorených dverí (zatvorili sa súčasne ako letel) a spadol na zem. My sme sa okamžite ocitli tak isto na zemi, prebratí z meditácie zrejme hlukom, ktorý vyvolal pád majstrovho žiaka. Prišli sme k nemu a zistili sme, že nedýcha. Tak sme sa pokúsili dať mu prvú pomoc. Našťastie zabralo. On sa nás odvtedy bál. Zbalil si veci a odišiel. Pamätám si, na výraz v jeho očiach , taká nemá otázka...

Nevedeli sme, čo to bolo a čo sa vlastne stalo, ale ja som sa vtedy tiež zľakla. Nikdy sme o tom už viac nehovorili a nikdy sa nikto nedozvedel, čo sa tam vlastne vtedy stalo. Nechceli sme to znova otvárať. Posledný deň boli skúšky z toho, čo sme sa naučili – páskovanie. Mala som tam získať 4.kiu – zelený pás. Bola som však taká rozrušená, že som tú skúšku neurobila. Po tejto skúsenosti som nevedela, či sa mám ďalej venovať bojovému umeniu alebo len meditáciám a začala som znovu hľadať, a aj preto, že som opustila svoj rodný domov a išla študovať do iného mesta. Bolo to dvojité vzrušenie v mojom živote. Nemusela som byť pod dohľadom našich, nemusela som chodiť do kostola a mohla som si rozvrhnúť svoj život po svojom.

Začala som sa viac zaujímať o duchovno. Musím ešte spomenúť, že duchovný svet bol odkedy si pamätám súčasťou môjho života. Už od malička som bola zvyknutá na rôzne veci, ktoré sa stávali u nás doma. Napríklad bolo bežné, že u nás praskali poháre, keď sa niekto s niekým hádal a ten, čo nebol v práve (nemal pravdu), tomu praskol pohár. Počuli sme u nás doma rôzne zvuky. Počuli sme ako niekto v noci chodí po našej povale a bolo to všetko normálne. Mama nás s tým naučila žiť a nebáť sa toho. Hovorila nám, že mŕtvi nám nemôžu ublížiť, máme sa báť živých. (Ako sa mýlila) Bolo bežné, že listy u nás za istých okolností padali smerom nahor. Bolo bežné, že hrniec s vodou sám zletel z linky a dopadol na koberec na zemi hore dnom a voda sa s neho nevyliala, kým ho niekto nezodvihol a neotočil... a podobné veci, nehovoriac o tom, keď niekto v rodine zomrel a prišiel sa rozlúčiť. Diali sa aj iné rôzne veci, o ktorých ani nechcem písať.

Bolo to pre mňa normálne. Stále viac ma lákalo duchovno a mysticizmus. Čítala som všetky knihy od Moodyho. Zohnala som si Sylvovu metódu ovládania vedomia. Fungovalo to. Zaujímala som sa o predpovedanie budúcnosti. Získala som schopnosť čítať z ruky. Nič nezvyčajné, veď moja mama vedela čítať z tarokových kariet a tiež z ruky. Niekedy som vedela čo sa stane dopredu častejšie, ako sa mi to stávalo v detstve. Zohnala som si niečo ako kabalu. A mnoho iných kníh som prečítala, ktoré sa týkali duchovného sveta. Tak som v tom bola zahrabaná, že som vedela rozlíšiť, ktorá kniha je „slabá" a ktorá má „grády". Horoskopy som pomaly vedela zostavovať sama. Tak isto mi nebolo cudzie vyvolávanie duchov. Raz som natrafila na orientálne meditácie. India – toto som ešte neskúsila – pomyslela som si. Tak „hor sa do toho". Za týmto sa skrýval obrovský duchovný svet, o ktorom som nemala ani tušáka, s čím sa zahrávam. Tu sa pracovalo s energiou dôkladne. Nie ako pri meditáciách s bojovými umeniami. Energia na akýkoľvek spôsob – nech sa páči. Všetko tu bolo dovolené. Na týchto meditáciách bolo VŠETKO dovolené. Ak sa niekto nad niečím pozastavoval, nebol slobodný a musel sa podrobiť očisťovacej kúre. Samozrejme na báze dobrovoľnosti – ak nechcel, bol vylúčený spôsobom neprijímania jeho osoby. Buď tam teda boli dobrí herci, alebo to fakt tí ľudia žrali. Tu som skúsila LSD a ani som o tom nevedela! Ako sa to dá? Ak je niekto fajčiar a nemá svoje „cígy" tak si vypýta od kamoša...nikto nevie, čo má ten týpek primiešané v tabaku.... Mariška bola bežná. Pomáhalo mi aj to, že som už predtým meditovala a mala som značné vedomosti o tom, „vo čo gou".

Bývala som často chorá. Niekedy v tomto období som sa vydala spôsobom, že som to len oznámila našim, že som vydatá. Manželstvo išlo po roku dolu vodou, hoci sme spolu chodili 5 rokov a poznali sme sa. Manžel sa opíjal, fajčil, sem -tam nejaká droga, vodil domov svojich kamošov z mokrej štvrte v čase nevhodnom pre návštevy, zanedbával ma. Viac som sa pohrúžila do svojho sveta okultizmu a mágie , alebo inak - meditácií a očisťovacích kúr typu Reiky, Osho, Sylva, Taj-chi, psychotronika, práca s čakrami apod. Začali sa mi diať divné veci.

Bežné u mňa bolo, že som vedela, že popri našom svete existuje ešte iný svet – duchovný. Mala som o tom dôkazy, ktoré sa mi bežne stávali. Večer keď sa už zotmelo, niekedy aj počas šera som videla nejaké postavy. Nie vždy, ale občas prišli. Nič mi nerobili, len tam boli. Neskôr to bývalo častejšie a bolievala ma hlava. Niekedy som im povedala, aby odišli a odišli. Myslela som si, že ich môžem ovládať. Neskôr ale nechceli odísť a ja som si niekedy nepamätala, čo sa dialo, lebo som odpadla a zobudila som sa až ráno. Niekedy so mnou hrali také blbé hry: keď som napr. Vošla do miestnosti, videla som obesenca visieť na lampe. Keď som zasvietila plná hrôzy, nič tam nebolo. Nevedela som, či mávam halucinácie, alebo som stále normálna.

Študovala som výšku, a celkom mi to pálilo. Nikto si nevšimol nič zvláštne, tak som vedela, že tie veci sú fakt skutočné a dejú sa mi, len som nevedela prečo. Neskôr som ich videla úplne zreteľne aj za bieleho dňa. Bála som sa ich. Vyzerali ako ľudia, len sa chovali divne. Kričali po sebe a zabíjali sa, všade plno krvi a potom to zmizlo. Mala som z toho nervy. Nemohla som to nikomu povedať, boli by ma šupli do blázinca alebo niečo podobné a vedela som, že tie duchovné bytosti ma chcú takýmto nejakým spôsobom zničiť. Už som nevládala. Premýšľala som nad rôznymi spôsobmi – čo urobím. Pýtala som sa, či existuje Boh? A kde je? A prečo sa mi toto deje? A kde je spravodlivosť? A podobné otázky týkajúce sa existencie a bytia.

Išla som k evanjelickému farárovi, opýtať sa, čo si myslí o duchoch, pretože katolícky kňaz mi povedal, nech ho nezaťažujem hlúposťami, ale pochodila som podobne. Povedal mi, že duchovný svet, to je taký prenesený význam. Nevedela som, čo mám robiť. Tieto zlé bytosti – duchovia, ma seriózne obťažoval, hlavne vtedy, keď som to najmenej čakala a znepríjemňovali mi život. Niekedy v tomto období som stretla človeka, ktorý mi hovoril o Ježišovi, spasení, uzdravení a podobne a ja som mu všetky jeho teórie, argumenty a tvrdenia úspešne vyvracala, pretože som to všetko už hľadala a nenašla. Pritom som chcela, priam túžila po niečom, čo by ma oslobodilo od tohto týrania a môjho doterajšieho života. Túžila som po tom, aby mal tento človek pravdu. A on zrejme vyčerpaný mojimi otázkami mi povedal, že nevie mi na všetko odpovedať, ale ak chcem, môžem prísť tam a tam, každú nedeľu, kde sa stretávajú kresťania a dostanem tam určite odpoveď na moje otázky.

Nechcela som žiadne náboženstvo, priam sa mi to protivilo. Nechcela som ďalší kostol, ďalších kvázi veriacich... nešla som tam. Môj život však šiel od 10 k 5. Manželstvo bolo pred rozvodom. Nežili sme spolu vyše roka a pol. Stratili sme k sebe navzájom akýkoľvek cit. Už nebola ani nenávisť. Len ľahostajnosť. Potrebovala som byť medzi ľuďmi. Tak som sa okrem externého štúdia na VŠ prihlásila na kurz francúzštiny v meste. Popri tom som mala svoju prácu. Nestačilo mi to, tak mi kamoška dohodila brigádu u nej v bare. Bola to časť môjho života o ničom. Do tohto ešte tí duchovia... Vtedy som sa rozhodla.

Bola nedeľa, november, zima, snežilo, 5:30 ráno, napísala som list na rozlúčku, a len v tričku, rifliach, topánkach a kabáte som vyšla von. Rozhodla som sa to ukončiť raz a definitívne. Išla som na diaľnicu na most a chcela som skočiť. Voda pod mostom bola zamrznutá a zdalo sa mi to nízko. Nechcela som si ublížiť, chcela som sa zabiť. Tak som premýšľala, že keď už som tu, idem na diaľnicu a nechám sa prejsť. Dlhé hodiny nič nešlo. Vravím si, že to nie je možné. Povedala som si, že to skúsim na trati. Odišla som na vlakovú stanicu, za zákrutu, nenápadne, aby ma nikto nevidel. Vlaky meškali a začalo mi byť po hodine a pol zima. Ani neviem ako, - možno som chcela zamrznúť - , pomaličky som prišla na miesto, kde sa stretávali tí kresťania.

Už mi bola riadna zima, tak som vošla. Bolo tam príjemne, nikto si ma nevšímal. Všetci boli zabratí do monológu nejakého muža na pódiu. Našla som si miesto, niekde vzadu, kde sedelo najmenej ľudí. Premýšľala som, čo tu robím. Pozrela som na toho muža na javisku a rozmýšľala, kedy asi príde kňaz. Vôbec som nepočúvala, čo rozpráva. A on sa tam len prechádzal a rozprával. Už som chcela odísť, a premyslieť si dôkladnejšie moju samovraždu, keď sa ten muž zastavil, prestal pokračovať v monológu (kázaní) a povedal: Duch Boží mi hovorí, že je tu jedna osoba, ktorá hľadá. Boh ti odkazuje, že On je celý čas pri tebe ale ty nepočuješ Jeho hlas. Chce ti povedať, že si veľmi vzácna pre Neho a veľmi draho kúpená. On nechce aby si urobila tie veci, ktoré máš v pláne urobiť, a vie čo ťa trápi a s čím bojuješ vo svojom živote. Potom nasledovalo všetko, čo som už pred týmto napísala. Zašiel aj do môjho detstva. Už len chýbalo, aby povedal, že sa ako sa volám a kde sedím. Nepovedal to, miesto toho prešiel plynulo k pokračovaniu kázne. Všetci tí ľudia, čo tam sedeli to počuli. Bolo to pre mňa neskutočné. V hlave sa vyrojilo niekoľko otázok naraz. Nevnímala som, čo rozpráva, len som premýšľala, čo to má znamenať. Boh existuje? Ježiš je teda fakt skutočný? Povedala som si: „Dobre, ak si, tak nech stretnem v meste niekoho, kto mi dá sám od seba telefón na toho človeka, čo je na tom pódiu, a ktorý povedal tie veci." Toto bolo v nedeľu a v pondelok cestou z práce si vykračoval oproti mne muž vysmiaty od ucha k uchu a vraví mi Dobrý deň, my sa poznáme však?" Hovorím mu, že nie, že si ma určite s niekým mýli. Ale on sa nedal presvedčiť a pokračoval, že ma videl v zhromaždení veriacich v dome kultúry. Tak som mu odvetila, že to je veľká náhoda, lebo som tam bola len raz a nepoznám ani len toho muža, čo bol na pódiu. On odvetil, že zato on ho pozná a ak chcem, môže mi dať na neho číslo. To bolo na mňa veľa.

Číslo som si vzala a celý deň som premýšľala, či mu zavolať, či nie. Nakoniec som mu brnkla a dohodli sme si stretnutie u nich doma. Keď som mala prísť, bola som rozhodnutá, že sa ich hneď vo dverách opýtam na duchov, a ak mi nedajú dostatočnú odpoveď, otáčam sa na opätku a odchádzam. Všetko však bolo inak. Dali mi aj odpoveď na moju otázku, aj sme mali kvalitný rozhovor, kde mi vysvetlili, kedy som vpustila démonov do môjho života a ako sa ich môžem zbaviť. Povedal mi že jedine Ježiš Kristus je cesta, pravda a život a jedine v Ňom je spasenie a večný život. Povedal mi, že kým to neurobím, môj život patrí diablovi, ktorý si môže so mnou robiť, čo sa mu zapáči. Ale toto nie je plán, ktorý má pre nás Boh. Jediná cesta ako tomu ujsť, je prijať Ježiša za svojho Pána a spasiteľa, poprosiť ho, aby mi odpustil všetky moje hriechy a urobiť to len vtedy, ak sa naozaj rozhodnem. Inak je to pokrytectvo a nemusím nič robiť. Tak som to urobila hneď na mieste, veď čo som mohla stratiť? On sa potom za mňa ešte pomodlil, položil na mňa ruky a modlil sa. Nerozumela som, čo hovorí. Dovtedy som nevedela, že sa niektorí kresťania modlia v jazykoch. Znelo mi to ako zaklínadlo. Vtedy som si v mysli povedala: Pane ak je toto od teba, prijímam všetko, čo tento muž robí, ale ak je to ďalšie bosoráctvo, urob niečo a zastav to. A vtedy som uvidela nad sebou svetlo, ktoré hralo všetkými farbami a bolo mi veľmi príjemne. Asi súčasne, ako sa domodlil, povedal mi ešte, že sa musím dať pokrstiť. Bolo po všetkom. Keď som prišla na úbytku, až na druhý deň večer som si uvedomila, že som nefajčila. A odvtedy som nemusela už nikdy. To bol pre mňa zázrak, ktorý bol prvý v mojom živote. Odvtedy ich bolo mnoho. Predtým som vedela jednu vec, a to, že duchovný svet existuje, a že všetky tie veci – mágia a okultizmus fungujú. Teraz viem dve veci. A to, že nie len že duchovný svet je skutočný a fungujú všetky tie veci, ale aj to, že pokiaľ človek ide nesprávnou cestou, príde do záhuby. To je všetko.