Úvaha

Celebrita, alebo celebrant?

Celebrity poznáme všetci. Väčšinou sú to ľudia zo šoubiznisu. Celebritou sa človek stane len vtedy, keď sa o ňom píše, keď sa zjaví na obrázkoch a plagátoch, filmoch. Celebrita je „človek oslavovaný.“ Naopak, celebrant je človek „sláviaci niekoho.“ Väčšinou voláme kňazov, ktorí majú omšu, že oni sú cez omšu hlavní „celebranti,“ čiže tí, ktorí nás vedú v oslave Boha. V oboch prípadoch, u celebrity, aj u celebranta, tu ide o kult. Kult osoby. Oslavovaná je osoba, alebo Osoba. Venujem čas, priestor, obdiv, záujem, alebo dokonca oddanosť, nejakej osobe, alebo Osobe. V kresťanstve je jasné, že Boh od človeka nechce odrobinku pozornosti,  chvíľočku úvahy, nejakú tú zbožnú myšlienočku. On chce, aby ho človek miloval z celého srdca, mysle, duše a zo všetkých síl. Nepríde vám to ako akési násilné uzurpovanie si celého nášho života? Môže sa to zdať, ale zdanie klame. Táto priam požiadavka smerovaná k nám je o našom šťastí, alebo ako to Biblia často hovorí o našej „blaženosti.“  Zdržiavať sa v zóne, kde je prítomná tá najväčšia Osobnosť, ktorá zo seba vyžaruje len lásku, dobrotu a nehu, je premieňajúca skutočnosť. On nás „nepotrebuje“ k svojmu šťastiu, ale my jeho áno.      

Za posledné mesiace sa trochu viac venujem štúdiu žurnalistiky. Mal som možnosť toho počuť a zažiť veľmi veľa. Uvedomujem si, že je tu pred nami isté nebezpečenstvo. Niekedy môžeme klásť príliš veľký dôraz na výzor, prejav, štylizáciu, formu, imidž. Vizážisti si napríklad dávajú záležať, aby sme na fotografiách vyzerali dobre. Takéto fotografie majú určitú silu a vedia vzbudiť dojem silnej, zdravej, zrelej, dobrej osobnosti, rodiny, firmy, dokonca ja kresťanského spoločenstva. Avšak zdanie opäť môže klamať.

Mali sme nedávno na katedre žurnalistiky v Ružomberku, prednášku od vedúcej katedry masmediálnej komunikácie z Karlovej univerzity, pani Kollmanovej. Hovorila o tom ako média zobrazujú súkromie českých politikov. Nikoho z nás neprekvapil údaj o tom, že Karel Gott a Helena Vondráčková sú v Čechách takzvaným „áčkovými“ celebritami. Mňa prekvapilo a šokovalo to, čo som sa dozvedel o Mirekovi Topolánkovi, ktorí sa ako kandidát na senátora nechal v r. 1996 vyfotografovať s celou svojou rodinou na billbord, ktorý mal komunikovať hlavne toto: „Tu je silná, šťastná a zomknutá rodina podporujúca vášho lídra.“  V skutočnosti však politik Topolánek nemal až taký harmonický rodinný život a neskôr sa ukázalo, že má mimomanželský vzťah. Mirekovi Topolánkovi sa však vtedy podarilo voličov nachytať na vidinu silnej a fungujúcej rodiny. Priznám sa, že ma až pri srdci zabolelo, keď som počul príbeh Jiřího Paroubka. Ten si uvedomil, že mu krásna žena po boku môže pomôcť vyhrať voľby. Z jeho manželky Zuzany, s ktorou žil Paroubek 30 rokov, si bulvárni novinári už dlho robili posmech. Poukazovali často na to, že nie je pekná. Paroubek sa teda rozhodol dať veci na správnu mieru. Tím profesionálnych vizážistov z nej urobil dámu, ktorú potom odfotografovali. Paroubek novinárom nakázal uverejňovať len tieto nové fotografie, čo novinári samozrejme využili vo svoj prospech, keď v novinách uverejnili fotografie pred a po „zázračnej premene“ Paroubkovej manželky. Priznám sa, že sa mi to počúvalo ťažko.           

Je túžba stať sa slávnym, zlá, zvrátená a chorá? Vôbec nie! Je to dobrá a svätá túžba. Ježiš hovoril veľa o sláve, rovnako aj apoštoli. Bola to však iná sláva o akú sa snaží väčšina celebrít. Nie povrchná, taká na oko, alebo na pár mesiacov, či rokov. Človek tu nie je pre slávu podobnú krátko žiariacemu meteoritu. Sme tu pre večnú slávu. Paradoxne sa človek stáva slávnym tým, že oslavuje Boha, ktorý jediný je hoden všetkej slávy, úcty a poklony. V jeho prítomnosti a vo vzťahu s ním sa stávame podobný jemu, dobrému, milujúcemu a slávnemu. On chce, aby sme zažiarili. Aby sme povstali z toho čo nás robíme „neslávnymi.“ V knihe proroka Izaiáša k nám Boh hovorí: „Povstaň! Zažiar!“ Sme tu pre to, aby sme boli odrazom jeho slávy. Chce, aby populuška nebola celý život pri peci so zadzou na tvári. Chce, aby sme jeho slávy v nás a na nás zo dňa na deň viac a nie menej! Každým dňom nás chce Duch premieňať na čoraz slávnejší obraz Boha! To je Boží plán! Boh chce, aby celá jeho rodina zažiarila jeho slávou. Boh je slnko a my ako mesiac, alebo zrkadlo máme byť odrazom jeho žiary. Je v nás predsa Kristus, ktorý je našou nádejou na budúc slávu (1 Kol 1, 27). Žijeme však aby sme urobili Boha slávnym nie seba. On sa postará, aby sme zažiarili. Niekedy možno máme problém ako Salieri, dvorný hudobník Jozefa II., ktorý závidel Mozartovi slávu. Raz sa Salieri modlil: „Bože, da,j aby som ťa oslávil svojou hudbou, ale aby som oslávil aj seba, daj nech som nesmrteľný.“ Snaha urobiť sa slávnym však vždy skončí trpko.  

Často uvažujem, že skutočnými hrdinami, skutočne slávnymi ľuďmi, ktorých sláva sa nesie storočiami, boli ľuďmi, ktorým nezáležalo na svojom postavení a zviditeľnení. To Boh ich zviditeľnil. Boli to ľudia, ktorým sláva nemohla ublížiť, lebo celú svoju pozornosť upreli na slávu Boha. Keď si prečítate 11 kapitolu listu Hebrejom, máte tam zoznam ľudí, ktorých sa Boh rozhodol naveky osláviť. Navždy sa bude o nich hovoriť, až do konca sveta. Boli to často ľudia, ktorí žili zabudnutí kdesi na púšti, ale urobili niečo, čo malo večné dôsledky, ich skutky majú vplyv aj na nás.

Nakoniec chcem spomenúť Ježišovu matku Máriu. Fascinujem ma to, že najpokornejší človek na zemi povie: „Od tejto chvíle blahoslavenou ma budú nazývať všetky pokolenia.“ To ako keby ste povedali: „Všetci budú o mne vedieť. Nielen teraz, ale v celých dejinách. Budú poznať môj príbeh a moju veľkosť, lebo veľké veci vo mne urobil Najmocnejší.“

Takže túžba po sláve nie je zlá, skazená a hriešna. Avšak je to iná sláva, krajšia, plnšia, sláva, ktorú si nevyrobíme sami, ale ktorú prijímame od toho, ktorý ju ma od prirodzenosti. Hriechom sme stratili Božiu slávu, ale Vykupiteľ nám ju dáva naspäť. Zažiarme teda. Oslávme ho a on oslávi nás!