Učím sa. Inšpirovaná knihou Tisíc darov sa učím vzdávať vďaky - za všetky, aj malé pozornosti, ktorých denne dostávam za plné priehrštie... Všimnúť si. Pomenovať dar. Poďakovať. Aby neprešli pomimo. Aby mali možnosť formovať radostného ducha. Aby som neostala nevďačná. Aby som sa viac usmievala, a viac radosti rozdávala aj tým, ktorých budem stretávať...

Preto počítam. Hľadám dary od Nebeského Ocka a každému priradím číslo. Viem, že dostávam tisíc darov každý deň, ale nie každý si všimnem, nie každý zapíšem. Už som si ich zapísala tisíc a chcem si ich všimnúť ešte viac.

Z mojich tisíc darov:

1668. Slnko.
1669. Pokazený splachovač. A opravený splachovač. (Vďaka za uvedomenie si, akým darom sú pre nás niektoré samozrejmé veci. A vďaka, že nebol problém s opravou.)
1670. Poobedie s najdrahším vonku...
1675. Vďaka za "sestičku", ktorá ma tak ochotne a neúnavne zásobuje obrázkami ovečiek.
1677. Vďaka za myšlienky o odpúšťaní.
1681. Boží pokoj...

1681. Boží pokoj...

Už minule som písala o tom, že sa navzájom potrebujeme. Ja potrebujem priateľov, bratov, sestry, vás... a vy /oni /ony potrebujú mňa. Môžeme si pomáhať navzájom. Vo veciach, v ktorých nepomôže človek sám sebe. Nemôžeme byť sebestační. Nie je dobre človeku samému - a už vôbec nie, aby sa sám vyrovnával so svojimi problémami. Na to sme dostali blížnych, aby nám pomáhali / aby sme im pomáhali.

Práve tento týždeň som prežila pekný príklad takejto pomoci. 

Bola som z jednej veci veľmi nervózna. Vedela som, že nemám dôvod, ale moje telo si nechcelo dať povedať, a hoci som objektívne vedela, že sa nemám čoho báť, vnútri som bola celá roztrasená. Nepomáhali pokusy o autosugesciu, nepomáhala snaha odviesť pozornosť, nepomáhala modlitba.

A práve v tej chvíli sa mi ozvala kamarátka na FB (nemenovaná sociálna sieť). Najskôr som si myslela, že si vybrala nevhodný čas, keďže som bola práve na odchode. Ale kúsok času som jej ešte mohla venovať, a tak sme sa porozprávali. Priznala som sa jej so svojou ťažkosťou a ona mi na oplátku povedala o svojich podobných problémoch. Sľúbili sme si navzájom modlitbu. A priam v tej chvíli moja nervozita opadla. Niekedy stačí málo - záujem druhého človeka, jeho ochota pomôcť, modlitba.

"Modlite sa jeden za druhého..." 

Aj ja som hneď cestou mala niekoľko príležitostí predkladať v modlitbe Všemohúcemu problémy ľudí, ktorých som vonku stretala. Bol to krásny požehnaný čas. A ja viem, že zaň vďačím práve prítejto mojej "sestričke". Môžem azda predpokladať, že aj moje modlitby priniesli kúsok dobrého zase iným ľuďom.

Som vďačná za takúto možnosť vzájomne si pomáhať. Ďakujem za tento spôsob, ako byť dôležití jeden pre druhého. Za túto ukážku spoločenstva. Keď sme všetci navzájom prepletení a môžeme sa pričiniť o to, koľko dobrého sa dostane ľuďom, ktorých stretávame na svojich cestách životom.

Má to zmysel. Každý aj najmenší prejav záujmu má zmysel. Má zmysel nosiť ľudí vo svojom srdci. Má zmysel prinášať ich ťažkosti Bohu. A takisto má zmysel prosiť priateľov o podporu. Vďaka.

Z mojich tisíc darov - pokračovanie:

1685. Rozkvitnutá japonská čerešňa, čo na nás mávala ružovými konármi cestou na plávanie.
1689. Na zastávke sme stretli susedu. Mala radosť zo stretnutia, a ja tiež.
1690. Hra tieňov.
1691. Ovce vo výklade.
1693. Dočítaná kniha. A nová kniha, ktorú čítam.
1697. Chlapec z domova (Jarko), ktorého som stretla v kostole. Vďaka za milosť stretnutia. Vďaka za modlitbu. Vďaka, že nám vkladáš do srdca ľudí... Aj keď neviem ako by som mu pomohla prakticky, môžem tu byť pre neho - môžem mu dať svoj záujem, svoju modlitbu, duchovnú podporu...
1698. Kvety na balkóne.

Všetkým vám želám radostné dni a veľa preveľa príležitostí na vďačnosť.
Letitia. 

PS: Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď poznáme veci, za ktoré môžeme byť vďační.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu, alebo v komentároch na http://letitia-tiba.blogspot.sk/.