Spomínate si ešte na minulý Vďačný utorok? Ako som sa rozhodla ďakovať aj za našich (niekedy nemilých) politikov.  Ako sa učím usmievať pri pohľade na obrázky ktoré ma predtým iritovali. Pohľad do arogantnej tváre - a ja cítim namiesto hnevu a znechutenia skôr ľútosť, lásku, dokonca priateľstvo.
Je to zvláštne, ako som sa zmenila. Aj keď je pravda, že za ten týždeň som nemala veľa príležitostí trénovať tento svoj nový pohľad.

Ale je oslobodzujúci.

A dostávam sa ešte o čosi ďalej. Alebo skôr - bližšie.

Vyrozprávam vám teraz jeden príbeh - maličkú epizódku o tom, ako som vo svojom srdci odhalila klietku, v ktorej už dlho väzním slobodnú radosť. Akoby som sa ju bála vypustiť.

Šla som v ten deň po chodníku a oproti mne jedna osoba, ktorá nám hodne ublížila. Zároveň sa ona vždy tvári, akoby sme ublížili my jej. Asi to tak vníma, ktovie? Vždy sa na nás zo všetkých síl mračí...

Mala som predtým dobrú náladu, radosť a lásku v srdci, na tvári radostný úsmev. 

A vtedy som ju zbadala. Zamračený pohľad, z očí srší hnev. Rozum sa už pripravoval vydať povel k povinnému zamračeniu... keď sa duša spýtala: "A prečo vlastne? Prečo sa mám mračiť? Má byť moja radosť závislá na hneve iných ľudí? Nemohla by som si svoju radosť - a áno, aj lásku k všetkým ľuďom, aj k tejto osobe - ponechať? Čo získam, keď sa podriadim - očakávaniu? A čo stratím? Stojí to vôbec za to?"

A rozum musel priznať, že na tieto otázky nepozná odpoveď. A tak tentoraz ostal rozkaz na "zamračenie sa" niekde na polceste. Na tvári som si ponechala úsmev, v srdci slobodu a v mysli zaujímavú tému na premýšľanie.

Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť nepriateľa.
Tak znel starozákonný príkaz.

Dlho som aj ja bola v zajatí tejto myšlienky. Veď už od malička som počula od ľudí, ktorých som mala rada (napríklad od kamarátky), "tento mi ublížil, je zlý" a povinne som sa na "neho" musela mračiť. Nedajbože sa priateľsky usmiať. To by som kamarátku zradila. Už by som nemohla byť jej verná kamarátka, keď som dobrá na jej nepriateľa...

A tak som niekedy žila v dvojkoľajných pocitoch. Niečo vo mne túžilo byť priateľské ku každému. Neviem, čo to je, možno nejaká milosť, možno gény, ale niekde veľmi hlboko na dne srdca si nosím túžbu usmievať sa a prejavovať láskavú pozornosť naozaj každému.

A možno to tak má každý. Len mnohí sme si túto odvekú ľudskú túžbu zamurovali niekam hlboko pod vrstvy problémov, bolestí, zvykov, vplyvu iných ľudí, možno hriechu, či rozhodnutí, túžob... a neviem čoho všetkého. Možno sme boli stvorení práve s touto túžbou milovať každého (ľudského) tvora. Ale  dovolili sme (alebo tí, čo na nás mali od malička vplyv dovolili) aby táto prapôvodná túžba ostala skrytá na dne duše. 

Vlastne som na onú túžbu už takmer zabudla. Aj u mňa ostala pochovaná pod nánosom všeličoho možného.

Pretože dlhé roky som sa poslušne mračila na tých, na ktorých sa mračili moji milovaní. Učila som sa posudzovať, aj keď mi to nikdy dosť dobre nešlo. A ak som si nebola istá, preventívne som si priateľský ("vstřícný") úsmev k onomu človeku zakázala. Čo ak ho nie je hoden? Čo ak svojou priateľskosťou k nemu urazím / zradím svojich priateľov?

Pripadá mi zvláštne, ako dlho som žila v zajatí tohto ... strachu. Áno, bol to strach. A vlastne celkom nelogický. Ani neviem, kde sa v nás podobné strachy berú.

Naučila som sa, že hodnotiť ľudí je celkom prirodzené.

Prečo?

Neviem.

Dokonca som veľmi dlhý čas nevedela pochopiť, čo znamená "Nesúďte", "Neodsudzujte", "Milujte svojich nepriateľov". Rady, ktoré nám tak dôrazne kladie na srdce náš Spasiteľ.

Zdalo sa mi, že sa to hádam ani nedá - neposudzovať. Predsa vždy si o človeku niečo myslím. O jeho konaní a jeho úmysloch. Musím sa učiť predvídať a chrániť pred konaním zlých ľudí. Musím sa poučiť z chýb iných. A je predsa prejavom lásky odhaliť chyby iných a upozorniť na ne... pre dosiahnutie dobra.

A pri tom som si vôbec neuvedomovala, v akom zajatí tie dlhé roky žijem.

Ani som nevedela, ako splašene v tej klietke lieta vtáčik mojej duše a ako veľmi túži vyletieť von na slnko.

Až vďaka ceste vďačnosti som došla až sem. Odrazu som tú klietku vo svojom vnútri uvidela.

A otvorila dvierka. 

Aspoň myslím. 

Nech vtáčik môže slobodne vyletieť. 

Možno sa ešte bude báť, bude neisto hľadieť z dvierok klietky, ktorá mu tak dlho bola domovom... Ale verím, že nájde odvahu. A slobodu. Teším sa na to. 

Predtým sa mi zdalo ťažké nehnevať sa na tých, čo mi ublížili. Alebo presnejšie na tých, o ktorých si myslím, že mi "ublížili". Ale v tejto chvíli poznávam, že v skutočnosti je asi oveľa ťažšie, bolestnejšie a pôsobí mi väčšie utrpenie pokúšať sa o rozlišovanie medzi dobrými a zlými (ľuďmi, nie skutkami!) a úzkostlivá snaha správať sa (tváriť sa) správne.

Neviem, kam táto cesta povedie. Neviem, čo sa stane v najbližších dňoch, po tom, ako som si tieto myšlienky uvedomila.

Neviem, či dokážem žiť podľa presvedčenia, ku ktorému som práve prišla.

Ale zdá sa mi úplne prirodzené, a dokonca ľahké - milovať všetkých ľudí bez rozdielu!

Zdá sa mi prirodzené a ľahké usmievať sa aj na tých, ktorí mi ublížili alebo sa na mňa hnevajú.

Ja sa predsa nemusím báť, že ich svojim úsmevom urazím (áno, aj také myšlienky ma často zväzovali - myslela som si, že sa nesmiem usmiať na "bývalú priateľku", ktorá sa na mňa hnevá, pretože by som ju tým urazila).

Viackrát som sa stretla na internete s výrokom - "Usmievaj sa.  Síce sa tým tvoja situácia nezlepší, ale naštveš toľko ľudí, že to stojí za to." Nikdy som nechápala, prečo by som sa mala snažiť ľudí naštvať (svojím úsmevom). Ale niekedy som sa aj práve preto neusmievala - nechcela som provokovať.

A teraz konečne začínam tušiť, že môžem.

Láska smie provokovať.

A zároveň je (môže byť?) veľkým darom. Láska je vždy darom. A je vlastne jedno, komu ju dávam.

Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: "Pokoj tomuto domu!" Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám.  [Lk 10,5-6]

Tak nejako.

Nemusím sa báť. Môžem želať pokoj, radosť, lásku, môžem ju vyžarovať - na dobrých aj na zlých.

Veď kto som ja, aby som súdila? Ja som povolaná len milovať.

Dobrých aj "zlých". Nikto nie je tak zlý, aby sa nemohol zmeniť, pokiaľ žije na tejto zemi. Ako povedal jeden františkán: "Kým žijeme na zemi, ešte nad nami Boh nezlomil palicu." Ak by bol človek neschopný obrátenia k Bohu, už by nebol dôvod, aby ešte žil na zemi. Kým žijeme, máme možnosť vrátiť sa k Láske, nech by bol náš život akýkoľvek!

A tak som sa rozhodla. Nechám to na Boha. A ja budem dávať len lásku, len dobro, len úsmev. :) Aj na tých, ktorí komusi (mne? niekomu z rodiny? priateľom?...) ublížili.  Ak budú hodni (schopní prijať) môjho úsmevu, ostane v ich srdci. Ak (ešte) nie, vráti sa ku mne.

Hádam. Verím tomu. Skúsim to. Potom vám poviem, ako sa mi darilo.

Z mojich viac ako tisíc darov:

# Som vďačná za čiapku, ktorú som si konečne doplietla. Bielu. Vďaka za ňu. 

# Som vďačná za bielu penu v práčke. Za práčku, ktorá ešte stále (už 40? rokov) funguje. Zdá sa, že začína dosluhovať, tak pociťujem ešte intenzívnejšiu vďaku za každý cyklus, ktorý ešte operie. Vďaka!

# Som vďačná aj za párik hrdličiek, čo nám chodí na balkón. Sýkorky a vrabce som už spomínala, holuby na balkóne nemusím (a ani nemám, vďaka!). Ale hrdlička - vlani chodila len jedna, teraz som ju videla na balkóne aj s partnerom (partnerkou? neviem rozlíšiť pohlavie u hrdličiek).  Starali sa o seba navzájom, celkom ako sa to hovorí - ako párik hrdličiek. :)

# Som vďačná za púpavu! V poslednom čase som (zase) rozmýšľala nad cieľom svojho snaženia. Čo vlastne chcem, čo mám v živote dosiahnuť, o čo sa snažiť, kam smerovať... A prišla mi na myseľ púpava. Jej úlohou nie je snažiť sa byť ružou. Alebo aspoň slnečnicou. Púpava je púpava. A ja som ja. :)

# V sobotu ma prekvapila prázdna umývačka. Šla som ju vybrať a bola už prázdna. Niekto ma predbehol. Dobre mi to padlo. Vďaka. 

# Som vďačná za novú knihu od J. Powela, jak funguje hudba. Vskutku zaujímavá knižka. 

# Som vďačná za spoločné chvíle pri stolovej hre s celou rodinou. Som šťastná, keď sme všetci spolu a spolu sa zabávame. 

# Som vďačná aj za úsmev, ktorý smiem darovať doslova každému... Vďaka. 

A vy? Za čo ste tento týždeň vďační? 

Ak chcete, pridajte sa k nám a môžete tiež počítať dary, ktoré každý deň dostávate... Život je šťastnejší, keď vo svojom srdci pestujeme vďačnosť.
Budem rada, ak sa podelíte aj s nami. Či už tu v komentároch, alebo v komunite na www.mojakomunita.sk. Môžete nás tiež sledovať na Facebooku, alebo na G+.

Želám vám veľa radostných dní. A vďačnosť v srdci. Pretože kto je vďačný, je šťastný.
Letitia.

___________________
Príspevok uverejnený aj na http://letitia-tiba.blogspot.sk/