Vyzývame vás, bratia: napomínajte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, ku všetkým buďte zhovievaví! (1Sol 5:14)
Vyzývame vás, bratia: napomínajte neporiadnych, posmeľujte malomyseľných, ujímajte sa slabých, ku všetkým buďte zhovievaví! (1Sol 5:14)
Akoby sme v našich spoločenstvách, farnostiach, priateľstvách, vzťahoch... nemali problém so žiadnou z týchto vecí, okrem tej prvej. Často vidíme hriech v živote svojho brata ale nechceme s ním narušiť svoj vzťah, preto mlčíme. Modlíme sa za neho (to je pochopiteľne správne) a často sa nedeje nič. Biblia nás vyzýva k napomínaniu. Prečo?
Často sa stane, že si svoj hriech ospravedlníme sami pred sebou a zvykneme si naň. Naše svedomie je oklamané. Kvalita duchovného života klesá. Potrebujeme slovo, ktoré nás z toho dostane. Slovo má moc. Boh povedal slovo a stalo sa. Slovo premieňa, slovo sa dotýka. Slovo pod vplyvom lásky a nie nenávisti. Slová napomenutia často bolia. Režú a idú do živého a toho sa obávame. Chceme byť tí dobrí v očiach ľudí a to nám bráni povedať: „toto nie je správne.“ Napomenutý človek potrebuje vysvetlenie. Prečo to, čo robí je zlé v Božích očiach, ako ho to oddeľuje od Neho a čo mám robiť, aby sa z toho dostal... Netvrdím, že to je nejaký patent a zaručene funguje, no napomenutý človek sa môže aspoň zamyslieť, prehodnotiť to a slobodne sa rozhodnúť. Napomínajme vždy medzi štyrmi očami a nie na verejnosti. Nejde nám o zahanbenie toho človeka, ale o napomenutie v láske. Keď je to človek, ktorý slúži iným, o to viac. „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brataAk ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov.Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik“ (Mt 18:15-17) Toto sú tvrdé slová, ktoré si mnohí nevieme ani predstaviť. No o to viac si uvedomujem, aké je napomínanie dôležité. Bez neho nemôžeme vedieť, či človek dobrovoľne hreší a odmieta sa svojho hriechu vzdať.
Nesmieme zabudnúť, že pokým žijeme, vždy je možnosť pokánia. No nesmieme zabudnúť, že si musíme byť vedomí svojho hriechu. A k tomu potrebujeme občas aj napomenutie a radu.
Nezabudnime ani na to, že Boh nás nevýslovne miluje. Miluje hriešnika. Zaplatil plnú cenu za náš hriech, aby nám dal nádej a silu na víťazstvo s ním. A tak, ako Boh usvedčuje v láske a nie z výčitky, tak robme aj my.
Všetko, čo som tu napísal je smerované hlavne ku kresťanom. Neveriaci potrebuje počuť tú radostnú zvesť, bez nej by bolo napomenutie len moralizovaním.
To, čo píšem, sú moje subjektívne názory vychádzajúce zo skúsenosti a pozorovania.
