Pred asi dva a pol rokom som si našiel malú, neistú cestičku k modlitbe ruženca, ale najmä k osobnej modlitbe k Bohu akú som do vtedy nepoznal hoci som katolíkom od narodenia. Verím, že vďaka Duchu svätému, ktorý sa stal od istej chvíle mojim najlepším priateľom. Okrem iného mi pomohli v tom čase modlitby napr. úspešne ukončiť štúdium vysokej školy, bratovi zázrakom spraviť reparáty, spoznať niektoré vlastnosti nášho Pána, ale i mnoho vecí o sebe. Tiež z nich vyrástli rôzne svedectvá, ktoré pomáhali mojej viere rásť v dôvere v živého, osobného Boha, ktorý sa zaujíma, počúva a starostlivo reaguje na naše potreby..
Prišli však i časy, kedy som sa chvíľami obával modliť „buď vôľa Tvoja“ lebo som si mohol zažiť aká mocná modlitba to dokáže byť a ako vážne Pán berie naše slová a rozhodnutia.
Po niekoľkých mesiacoch po mojom obrátení a Pánovej výchovy, som sa cítil byť hodený do búrlivých vôd veľkého sveta, keď mi skončili študentské časy a ja som ostal konfrontovaný s nekompromisným dospeláckym svetom. Prvé okamihy som sa topil a zúfal. Dnes však vidím, že som sa mal radšej hneď postaviť na nohy, lebo „búrlivé vody“ boli vtedy tak po členky.
S Pánovou pomocou som šiel prvýkrát do boja a v dôvere v Jeho šíky a slová povzbudenia som nekompromisne získal prácu, ktorá síce nebola mojim snom, ale bola Božia. Viacerí ľudia sa vtedy vyjadrili, že túto prácu v obchodnom dome, kde som už pred tým brigádoval, nedostanem, alebo si i mysleli, že by som mal skôr niečo iné hľadať. Ale mňa to neznepokojovalo. Veril som v Pána, ktorý ma povedie a túžil som po dobrodružstve a ďalších lekciách.
Samotná práca nebola jednoduchá ako by sa mohlo zdať, ale vážil som si ju, lebo bola pre mňa darom od Neho. Každý deň som bojoval s fyzickou záťažou, ale aj sám so sebou. Svojimi vlastnosťami, myšlienkami, nepokojmi, ktoré sa vynárali a učil som sa vždy niečo nové o Bohu, ako aj o sebe a o ľuďoch. To všetko v rozjímaniach, stretnutiach, ale i pri podrobnejšom štúdiu Sv. Písmo, na ktoré som sa vtedy dal. Robil som prvé kroky i v tom ako svedčiť o skutočnom, milujúcom Bohu ľuďom, ktorý ho osobne nepoznajú.
Toto bola práca, na ktorej som v tej dobe stál. Popri nej ma Boh premieňal ale i v službách, do ktorých ma postavil. Ako napr. v katechézach pre najmenších v našom kostole, ktoré mi ponúkol doslova na podnose po mojich neistých modlitbách a prosbách o „nejakú, kreatívnu prácu s deťmi“. Pre mňa samého bola táto skúsenosť svedectvom a zázrakom, lebo vždy som mal problém so vzťahom k deťom kedysi, alebo so slobodnými, bláznivými prejavmi, či citmi, ktorým vás deti bezpochyby naučia. Dostal som v nej nepochybne viac ako som mohol dať. Od Pána, i od maličkých a priateľov v kostole.
To už mi tiež stála v tom čase verne po boku priateľka, ktorú som si nechtiac vymodlil pôvodne ako učiteľa na svojej duchovnej ceste. Nechtiac preto, lebo vzťahu som sa vtedy vyhýbal a učiteľ mal byť podľa mojich predstáv muž. Boh to veľmi prozreteľne skĺbil dokopy. Po asi roku nahlodávania sa moje, ale i jej srdce otvorilo niečomu, čo sme nikdy dovtedy nepoznali. Pre mňa to bol vzťah, v ktorom je prítomný Boh a skrz ktorý prichádza uzdravenie starých zranení, ale i nepríjemnejšie dospievanie. Všetko so všetkým súviselo a jeden vzťah ovplyvňoval druhý. Tiež sa začali meniť zázračným tempom vzťahy v našej rodine, za ktoré som sa občas modlieval. Našiel som si zároveň aj spoločenstvo, v ktorom sme sa učili a spoznávali mnohé dovtedy neznáme veci o Bohu, ale i o sebe takmer ako v inkubátore. Nikdy však neboli veci dokonalé, alebo také aké by som chcel.
Po toľkých krásnych chvíľach s Bohom vo všetkých sférach môjho života, ktoré ani nestačím opísať, som Ho chcel nasledovať stále viac. Odovzdávať mu stále viac, aby to premieňal. Vo svojom srdci som nachádzal stále komôrky, ktoré ešte neboli otvorené a potrebovali prevetrať. Cítil som volanie ísť za ním stále ďalej a toto volanie dodnes neustáva. Občas ma prekvapuje, že tých krokov je stále viac a viac. Nekončia, stále sa objavujú nové a aj napriek tomu mám pocit často, že som na úplnom začiatku.
Od začiatku ako ma Boh povolal veľmi jasne k svätosti, ktorej som vtedy takmer vôbec nerozumel, som sa bál asi najviac jednej veci - utrpenia, bolesti. Predstavoval som si ho však skôr ako fyzické trápenie. Keď som si v istý čas už myslel, že všetko čo mám, i nemám, lebo som odovzdal, už patrí Bohu, spravil som rozhodnutie, že chcem ísť i touto cestou - utrpenia.
Neskôr, keď som sa Ho pýtal v zúfalom stave veľké PREČO, mi tento okamih ukázal a pripomenul. So slzami v očiach som Mu vtedy povedal svoje Áno a vyznal som Mu, že dám všetko za Jeho kráľovstvo a myslel som to s úplnou vážnosťou. Na čas som na tieto rozhodnutia pozabudol. Kým sa nezačali viditeľne plniť.
V istú dobu mi začali rezonovať v mysli slová o úplnom odovzdaní a nasledovaní Ježiša. Dostal som slovo, že nastane v mojom živote zlom a na deň sa to splnilo, keď som podpísal výpoveď v práci, ktorej som sa vzdal aby som mohol slobodnejšie kráčať za Ním v odovzdaní.
Túžil som si zažiť ako sa stará Náš Otec o svoje deti viac ako o poľné kvety, či vtáky, hoci nesejú a nežnú. Myslím, že niekedy od tej chvíle som až začal skutočne rásť a dospievať. Moja prvá veľká skúška a dobrodružstvo s Pánom, ktoré nás neskutočne zblížilo.
Veci nabrali rýchli spád hoci tento čas hľadania, príprav a zomierania sebe trval niekoľko, pre mňa nekonečných mesiacov. Trápenia, ktoré som si zažíval, mi ho predlžovali na samú večnosť. Na úplnom začiatku som mal naivnú vieru, že to bude trvať pár týždňov, chvíľu. Niekde v polovici som zúfal a kričal, že už je to moc a pred koncom som vravel nástojčivo Bohu, že už naozaj stačí, už je čas to ukončiť. No na konci som bol však zmierený a šťastný.
Za tento čas prvotného žíhania ako by povedali niektorí technici, mi Boh ukázal mnoho vecí a veľmi osobných, na ktorých budem môcť pevne stáť v budúcnosti. Boli sme si prvýkrát tak veľmi blízko, že som mu opäť vyznával a odovzdával svoje najhlbšie vnútro.
Okrem toho som však dostal na starosť malé Božie stádo – spoločenstvo ako vedúci. Tiež službu, ktorá ma bude napĺňať ako mi sľúbil - mohol som hrávať chvály svojmu Bohu verejne pred ľuďmi, vydávať svedectvá. Učiť sa láske, ale i utrpeniu, obetám.
Vnímal som, že ma Boh volá opäť ďalej, do nových vecí. Postupne mi ich zjavoval, ale nerozumel som zatiaľ ako je to možné všetko skĺbiť s tým, čo žijem teraz. Bol som z toho zmätený často, ale vravel som mu znova svoje áno. Až sa nemožné stalo možným behom veľmi krátkeho okamžiku.
Bez toho aby som sa o to zaslúžil nejakou svojou snahou, za ktorú by som si neskôr mohol brať zásluhy, mi Boh dal prácu, akú som si ani predstaviť nevedel. Dostal som bývanie v inom meste, do ktorého som túžil odísť a do ktorého ma Boh volal i slúžiť. To všetko behom pár dní. Prvotná radosť trvala však veľmi krátko, lebo s týmto krokom prišli aj ďaľšie zmeny. Viaceré moje modlitby boli totiž vyslyšané, avšak inak ako som si predstavoval. Keď som vravel, že všetko dám Bohu, naivne som dúfal, že to nebude naozaj všetko sa priznám.
Ako prvé som dávnejšie odišiel z metalovej kapely, o ktorú som kedysi prosil Boha nech mi neberie. Teraz som opustil priateľov a mesto, v ktorom som vyrastal. Zároveň službu deťom, ktorá ma tak napĺňala, spolu s ďalšími dobrými priateľmi. Odišiel som od rodiny - od matky a brata, s ktorými pracujem na uzdravení vzťahov. Už nie som vedúci spoločenstva do akého som vstupoval. I to som musel odovzdať Bohu aj napriek tomu, že to bola služba, do ktorej ma povolal. Už nehrávam ani chvály ako kedysi. A čo je asi najťažšie zo všetkých, Bohu som odovzdal i priateľku, ktorá mi bola kedysi všetkým, aby sme obaja prešli hlbším uzdravením. Často mi k tomu pripomínal slová o Abrahámovom obetovaní Izáka.
Ak som si kedysi myslel, že už nemám nič, čo by som mohol dať Bohu za Božie kráľovstvo, Boh ma presvedčil, že mám toho ešte veľa. Vzal asi naozaj všetko, aby to mohol premeniť na niečo nové. Nielen z môjho okolia, ale i z môjho vnútra, ktoré mu postupne odovzdávam celé. Často je to bolestivejšie ako čokoľvek iné.
Postavil ma na nové miesto a v novom čase, aby od základov zmenil, čo treba zmeniť a staval svoju stavbu s novými piliermi. Teraz je ten čas, ktorý nebadáme, kedy robí veci nové. Jediné, čo môžem robiť je vzdávať sa znova a znova. Dôverovať mu.
Ak som si niekedy myslel, že fyzická bolesť je utrpenie, teraz viem, že skutočné peklo je bez fyzickej bolesti. Je to stav duše bez lásky. A viem, že mnohé veci, ktoré vo mne spaľuje a orezavá, čistí, sú kvôli mojej niekdajšej neposlušnosti, hriechu a mnohé i kvôli mojej svätosti a prepaľovaniu v ohni skúšok kvôli tomu, čo ma ešte prísť, aby som v tom obstál.
Boh ma volá vykročiť tento krát v oveľa väčšej dôvere do oveľa väčších vecí. Trochu ako Peter, keď kráčal v búrke po hladine mora za Ježišom. On je v tomto čase môj jediný maják. Všetky ostatné ma lákajú do skál a každý nesprávny krok si berie väčšiu daň ako tie minulé.
Keď sa ma naposledy pýtali, či idem vydať ďalšie svedectvo pred ľuďmi, povedal som, že si šetrím na väčšie. Verím tomu, že bude stáť za to. A viem to podľa toho, že čo nič nestojí, za nič nestojí. Vydávam zatiaľ toto malé svedectvo z vecí minulých, ktorými ma previedol Pán, kým viac pochopím veci súčasné a budúce. Mám nádej a vieru v mnohé úžasné prisľúbenia a najmä skúsenosť Jeho ešte väčšej blízkosti. Kým dozreje čas i ovocie..
Kým malý princ bude kráľom, dobije hrad, snáď zabije i niekoľko drakov a kým Otec ukáže princovi správnu kráľovnú. V správny čas a na správnom mieste. Aby všetci žili na Božiu slávu v plnosti a na veky vekov.
AMEN
