Ondrej Štyrák

SRDCE

má kalváriu

za sebou

nenašlo už pod nebom

miesto

už chcelo biť na anjel Pána

zavesené

rovno hore

pri božích nohách

a rozháňať chmáry

čo zatiahli Spiš

Malá Fatra

hlási smútok Tatrám

Tatry dolinám

a nám

tečú po lícach

už len spomienky

na reč

dobráckych otcovských očí

keď sa s nami smial

či túlal po vrchoch

na pokoj

teplých otcovských rúk

ktorými maľoval

príbehy z písiem

a rozdával

chlieb

na bolesť

širokých chlapských ramien

kryjúcich ešte širšie

srdce

len ono vie

čo pretrpelo

než dozrelo

a prasklo

jak zrelý plod

poodnášal doň

všetko

čo bolelo

a bolo treba spáliť

od smetia samoty

cez vrecia urážok

až po rárohy krívd

za resty detí

vždy len jemu

vystavil šek

a žil

s ním na dlani

kým žil

otec

František