Nedávno som čítala knihu Kristen Andersenovej Život napriek mojej vôli. O obsahu knihy som hovorila už v článku na Moja kniha a film (alebo na svojom blogu), ale tu by som chcela zdôrazniť ešte iné posolstvo z nej.

Kniha hovorí aj o tom, ako sa beznádej a depresia pomaly vkrádala do mladej duše. A tu je dôležité uvedomiť si, čo môžeme urobiť my pre svojich blízkych. Možno pre svoje deti, aby nemuseli hľadať radosť a zmysel života tak bolestným spôsobom ako Kristen. Alebo aby ich vôbec našli.

*** *** ***

V závere knihy sú opísané varovné príznaky tých, čo sú v nebezpečenstve rozhodnúť sa pre samovraždu. A nemyslime si, že nás (našich blízkych) sa to netýka. Nikto by ani o hlavnej hrdinke knihy nepovedal, že by raz urobila také niečo. A predsa urobila.

Tiež sú tam rady, čo v prípade, že u niekoho tieto varovné príznaky rozpoznáme:

1. V prvom rade ho musíme počúvať. Dovoliť mu, aby pred nami otvoril svoje vnútro a vylial z neho všetko, čo ho trápi. Aj keď sa nám môžu zdať jeho myšlienky malicherné, alebo nezmyselné, pre neho majú možno osudový význam. Nič nezľahčujme, nezakrývajme, neodmietajme...

2. Dôležité tiež je nenechať takého človeka samého. Ani chvíľku. Nevieme čo sa mu preháňa hlavou a aké skratové rozhodnutie môže urobiť. Ponúknime mu spoločenstvo, vzťahy, a ak je ohrozenie akútne, zavolajme aj lekársku prvú pomoc...

3. A musíme mu prejaviť záujem. Každý potrebuje vedieť, že na ňom niekomu záleží. Najhorší je pocit, že by vlastne ani nikomu nechýbal, alebo že je "len na príťaž", je "sklamaním"...

_{(Pamätala som si v knihe dovolenie tieto informácie voľne šíriť. Ale už ho neviem nájsť, tak radšej píšem len skrátene, vlastnými slovami. Ak chcete celý text, kúpte, alebo požičajte si knihu.)}

*** *** ***

Ale možno ešte dôležitejšie sa mi vidí to, čo písala Kristen na začiatku knihy. Keď opisovala svoj život v mladosti, ako sa naučila zatláčať všetky negatívne emócie do úzadia. Doma nehovorili o problémoch. Naučila sa "hrať", že je všetko v poriadku. Či už šlo o problémy v rodine, o sklamania a beznádej v jej snahe niekomu pomôcť, zážitky zo školy, s priateľmi... Všetko si nechávala vo svojom vnútri a s nikým o tom nehovorila. Ani keď sa stalo niečo naozaj zlé a zraňujúce. Mlčala a nehovorila o tom ani so sebou, lebo mala pocit, že by sa tým všetko iba zhoršilo.

A tak mali všetky tieto zlé veci v jej živote plný priestor na to, aby rástli do obludnej veľkosti. Aby ju zožierali za živa. A ona vlastne nemala možnosť vysporiadať sa s nimi, spracovať ich, vymaniť sa z pazúrov zlého. To bol asi najväčší dôvod, že sa dostala až do stavu, ke´d si siahla na život.

Dajme si preto pozor. Hovorme so svojimi deťmi. Hovorme o problémoch - o ich problémoch, ale aj o svojich problémoch, aby videli, že je to normálne a zdravé o veciach hovoriť a pomáhať si navzájom "niesť bremená".