Rezignovať nad sebou, či naopak uspokojiť sa so sebou znamená zastať a prešľapovať na mieste.
Na mojej ceste viery je niekoľko „palíc“, ktoré mi pomáhajú kráčať za Bohom. Tak napr. popri hudbe sú to aj knihy. Výnimočné miesto medzi nimi má kniha Hľadali úprimne, kniha o vedcoch, umelcoch, jednoducho významných ľuďoch, ktorí roky hľadali, až našli cestu ku Kristovi a ktorú som čítal tri roky po obrátení.
Po jej dočítaní mi nezvyčajne padol zrak na úplne posledné dve strany – biele strany, kde nebolo jediné písmeno. Niečo mi bránilo odtrhnúť zrak z týchto strán a knihu zavrieť. Moje počudovanie mizlo, čím viac ma napĺňalo presvedčenie, že práve cez tieto strany chce Boh ku mne zvlášť prehovoriť. Pozvoľna a čoraz silnejšie sa vo mne začali vynárať otázky: „A čo ty? Pozri, ľudia, o ktorých si čítal, roky dramaticky blúdili, hľadali, až nakoniec Krista našli. A ty? Cez svojich blízkych si dostal prístup k bohatstvu viery – krst, eucharistiu, birmovku, ... Bez svojho pričinenia a veľkej námahy, ale cez svojich priateľov, vďaka ich modlitbám a záujmu si zažil dotyk Božej lásky, a tak začal pristupovať a čerpať z toho bohatstva viery. Po úvodnom nadšení si sa nestratil aj vďaka tomu, že s nimi tvoríš spoločenstvo. Všetko si dostal, akoby na podnose. Čo teraz ty?“ – Stojac zoči-voči tejto otázke zrazu sa v hĺbke môjho srdca ozvalo: „Zatiahni na hlbinu!“
Odbočím otázkou: Viete, kde sú ryby najzraniteľnejšie a kde im hrozí najväčšie nebezpečenstvo? – Na povrchu, plytčine! – Práve vtedy som si uvedomil, že môj život pred obrátením sa podobal zdochýnajúcej rybe na brehu mora. Avšak Boh sa už nemohol dívať na moje živorenie a vo svojom milosrdenstve ma zasiahol vlnou svojej lásky a pritiahol k sebe. A to, čo odo mňa chce, je, aby som išiel hlbšie a hlbšie.
Neprináleží mi hodnotiť, nakoľko je moja viera hlboká, či povrchná. Čo, ale viem, je, že stále môžem a aj chcem ísť hlbšie a často prežívam, neviem, či to nazvať nespokojnosťou alebo túžbou ísť hlbšie. Tak tomu bolo aj pred nedávnom na sklonku minulého roka. Na sviatok sv. apoštola Jána uvažujúc nad jeho vzťahom k Ježišovi, nad tým, ako ho on poznal, nad tou blízkosťou a intimitou , ktorú prežíval na jeho „hrudi“, ma napadla otázka: „Čo môžem urobiť pre svoju vieru, pre môj vzťah ku Kristovi ja?“ S touto otázkou som vstupoval do modlitby aj na druhý deň ráno, vediac, že odpoveď je predovšetkým v jeho rukách. Počas nej som si oneskorene prečítal zamyslenie z predošlého dňa (27.12.) z časopisu Slovo medzi nami, v ktorom okrem iného stálo: „ Dokážeme dychtivo, no trpezlivo čakať ako Ján, kým nám Ježiš zjaví sám seba? Ak máš slabú vieru, treba len hľadať Pána a povedať mu, že ho miluješ. Ježiš ťa v určenom čase pohne k hlbšej viere. Pošle Ti Ducha Svätého, aby ťa posilnil v odvahe šíriť radostnú zvesť, ...“
Verím Pane. Pomôž mojej nevere! Naplň moje srdce vášňou pre teba. Tiahni ma k sebe lanami lásky a dovoľ mi prosím prísť až tam, kde si dovolil prísť svojmu najmladšiemu apoštolovi.
Jozef