Nesnažila som sa predstaviť si, aké to bude, prísť na svätú omšu po takom čase. Kostol bol zaplnený stoličkami porozkladanými do priestoru v predpísaných odstupoch. Ľudia sa očami usmievali jeden na druhého, známi i neznámi - v tú stredu sme boli všetci známi, všetci trochu viac bratia a sestry než kedykoľvek predtým. Spájalo nás vedomie, že sme rovnako túžobne čakali na túto chvíľu, a aj vďaka, že sme sa jej dožili zdraví; že tu môžeme stáť a čakať na moment, kedy sa to červené číselko 201 stane zvukom. Nemohla som uveriť, že vidím toľkých svojich kamarátov NARAZ! A keď sa zrazu ozvalo Raduj sa Cirkev Kristova, a my sme ju spievali spolu prvý krát v tomto roku, pochopila som, že dnes, v stredu 6. 5., je naša Veľkonočná nedeľa. Cirkev Kristova sa radovala ako dávno nie!
Chcelo sa mi plakať (a vedela som, že mnohým), ale plakať znamená smrkať a smrkať znamená vyzerať chorý :) a tak rozum robil všetko preto, aby dojatie ostalo pod rúškom. Oči mi kĺzali po stoličkách umiestnených na najnepredstaviteľnejších miestach a čítala som z nich veľkú snahu vytvoriť priestor pre každého, kto túži prísť, a zároveň dodržať všetky hygienické predpisy. Kostol sa nezaplnil, hoci nás prišlo veľa. "V dome môjho Otca je mnoho miest na sedenie" - mohol by Ježiš spokojne povedať - "keď vám (spolu s kostolníkmi) pripravíme miesto, vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja". Boli sme. A nikdy som nevidela taký disciplinovaný zástup! Akoby každý vedel, že od toho, ako zodpovedne sa správa dnes, závisí, či bude verejná svätá omša aj zajtra.

 

Vôbec mi v tom momente nenapadlo premýšľať nad témou, čo v tejto dobe vraj veľmi hýbe verejnosťou, a o ktorej som sa dozvedela vlastne až vďaka článku hovorcu KBS - dôstojnosť prijímania Eucharistie na ruku.
Som typ, ktorý má rád Gregoriánsky chorál i chvály, no ten Gregorián viac; a radšej pred Bohom kľačím než tancujem, ale robievam oboje. Na svätých omšiach v zahraničí ma nikdy nelákalo prijímať na ruku a nebála som sa prosiť si Ježiša do úst aj tam, kde bol z toho kňaz trochu nervózny (a nielen preto, že viem, že ma k tomu predpisy mojich otcov biskupov zaväzujú); zato, priznávam, niekedy som podľahla možnosti prijímať po kľačiačky :). Lebo sa mi to veľmi páči. Napriek tomu všetkému, keď prišiel koronavírus, ani na moment mi nenapadlo, že by v otázke sv. prijímania na ruku nemali otcovia biskupi pravdu - skôr by som riešila, keby to takto neurobili! Nikdy by som nechcela ohroziť kňaza, čo ma sýti, alebo brata, čo ide po mne, svojím dychom a kvapôčkami. Som vedec, biologička, o koronavíruse som prečítala toho naozaj naozaj veľa, a moje ÁNO prijímaniu na ruku je úplne jednoznačné!!
Dôstojnosť? - V mojom svete spočíva v láske a v poslušnosti, nie v tele. Pri mojej veľkej láske k liturgii sa mi niekedy stávalo, že som ostala v kostole jediná stáť alebo jediná kľačať, lebo som jediná z davu vedela, že teraz sa to má tak - až kým ma spovedník (a člen liturgickej komisie) láskavo nepoučil, že ak sa spoločenstvo v nejakom postoji mýli, väčší prejav lásky a úcty k Ježišovi je to, že si sadnem s nimi a budem jednotná (i keď viem, že mám stáť), než že tam budem jediná trčať a pýšiť sa svojou liturgickou zorientovanosťou. Táto veta ma veľa naučila a ak niekoho pohoršila, odporúčam prerozjímať na kolenách.

Počas prísneho režimu som na individuálnom svätom prijímaní bola veľmi zriedka, pretože nie v každej farnosti bola taká možnosť, a v tej, kde som trávila homeoffice, nebola. Doteraz si však pamätám moment, kedy som nečakane stretla jedného známeho kňaza a on mi s potmehúdskym úsmevom povedal, že má "určitý podpultový tovar". Toto megarýchle individuálne sväté prijímanie bolo jedným z najsilnejších momentov. Po Pane, nie som hoden som sa ani nesnažila postaviť, iba som natiahla ruky, ukážkovo zložené ľavá na pravú (veď čosi som v tých Čechách predsa odpozorovala, nie?). Ako som tam tak kľačala a naťahovala ruky ku kňazovi, uvedomila som si, že veľmi prosím o Ježiša.. prosím toho, ktorý mi Ho môže dať, a prosím Jeho samého, aby prišiel. A odvtedy sa pri prijímaní na ruku tento moment úpenlivej prosby zo mňa nestratil. A vari preto nerozumiem diskusiám o tom, či je to dôstojné a či to biskupi mohli alebo nemohli bez súhlasu Vatikánu. No veď spokojne - mohli to aj nedovoliť, a 6. 5. by sme sedeli namiesto v kostole pri telke ako doteraz, lebo hlavného hygienika SR by naša predstava o dôstojnom svätom prijímaní do úst naozaj nedojímala. Neviem, či by kritici otcov biskupov boli takto spokojnejší, ale ak áno, nech sa páči, tú telku majú stále k dispozícii. Za mňa, ak by z nejakého dôvodu bolo potrebné sväté prijímanie prijímať v stojke na jednej nohe a s rozpaženými rukami, urobím to bez váhania! Ježiš sa kvôli tejto obete nechal vyzliecť a nahý ukrižovať - tak veľmi bol nedôstojný! - a ja mám riešiť, či do úst či do ruky? Či Ho náhodou neurazím, keď tú obetu túžim prijať? Neurazí ho skôr, keď tú obetu prijať nechcem, len preto, že je teraz takto? Och, toľký čas sme s Ním, a nepoznáme Ho...

 

A ešte ten starček - a moment, ktorý mi zlomil srdce. Bielovlasý pán na večernej svätej omši prirodzene budí pozornosť, najmä keď pre seniorov je vyhradená tá ranná. Kto si ho nevšimol pre sýtu bielu farbu vlasov (ak vie byť biela sýta), ten sa určite pobavil na tom, ako si uprostred kázne dal dole rúško, aby si mohol kýchnuť (!) do veľkej látkovej vreckovky :) :) niekoho by to nahnevalo, no mňa skôr dojalo vedomie, s akou poslušnosťou nosí to rúško bez toho, aby úplne rozumel, načo je vlastne dobré. To najväčšie dojatie však prišlo neskôr. Keď pán dekan vysvetľoval, ako si zložiť ruky na sv. prijímanie: ľavú podložiť pravou, pripraviť Pánovi trón alebo kolísku, zdvihnúť si ich ku srdcu, ani vysoko, ani nízko.. a muž, ktorý si (súdiac podľa veku) pamätal ešte latinskú liturgiu, si to v lavici ako malé dieťa skúšal. Skúšal si to na viac krát - ktorú ako hore, ako vysoko, ako si Ježiša vložiť. To všetko preto, aby - keď si po toľkom čase pre Neho pôjde - to urobil správne. Čo najsprávnejšie. Pre svojho Ježiša. A bolo v tom toľko lásky a toľko pokornej dôstojnosti, že Ježiš by v tú stredu večer nemohol nájsť dôstojnejšie prijatie, ani keby nám ho kňaz vkladal chirurgicky priamo do srdca.