Odpusť mi, Otče. Píšem Ti tento list, lebo sú veci, ktoré neviem vysloviť. A neviem, či Ťa vôbec zaujímajú.. Odkedy môj brat odišiel z domu, všetko sa zmenilo. (Lk 15,11-32)
Odpusť mi, Otče.
Píšem Ti tento list, lebo sú veci, ktoré neviem vysloviť. A neviem, či Ťa vôbec zaujímajú..
Odkedy môj brat odišiel z domu, všetko sa zmenilo. Bolí ma srdce, keď Ťa vidím denne ho vyzerať z okna, chodiť až na kopec, keď nie je, čo by Ťa potešilo. Keď odmietaš jesť. Keď nehovoríš o ničom inom, len o ňom. Keď plačeš, Ty, mocný chlap, vždy, keď niekto o ňom prinesie správy - a koľkokrát by sme radšej ani nevedeli to, čo sa dozvedáme. Veľmi sa naňho hnevám, keď vidím, koľko Ti spôsobuje bolesti a je mu to ľahostajné.. A Ty ho predsa miluješ.
Snažil som sa robiť všetko, čo je Ti po vôli, aby som Ti vynahradil jeho neposlušnosť. Neviem už, ako viac Ťa poslúchať, čo viac robiť. Na poli robím prácu aj zaňho, neodchádzam od Teba ani na minútu za priateľmi. Dávam Ti najavo svoju úctu, ako viem, a predsa mňa - mňa tak nemiluješ.
Ja neviem rozumieť, či keď sa na mňa zadívaš pri večeri, mlčiac v svojom smútku, či si vážiš, že tu som. Neviem rozumieť, keď Ti zalievajú oči slzy kvôli bratovym výčinom, či Tvoje srdce vraví: Ach, aký som rád, že toho staršieho mám doma. Neviem, Ocko, lebo to nikdy nepovieš, lebo odkedy odišiel Tvoj druhý syn, je ho tento dom plný viac než kedy predtým, a mňa vidno čím ďalej tým menej.
Ocko, aj ja Ťa potrebujem. Všetko, čo máš, je moje, ale Ty akoby si bol menej môj.
A tak sa mi už niekedy nechce vrátiť domov. Domov, kde milujú viac tých, ktorí v ňom nie sú, ako tých, ktorí v ňom sú.
Odpusť mi, Ocko.