Svet potrebuje počuť náš veľký príbeh.
Púšťate sa do čítania II. časti môjho svedectva. Ak ste nečítali prvú, odporúčam najskôr tú :). Klik sem.
Jedného dňa prišla stará mama s otázkou: „Jani a ty si nerozmýšľala, že by si robila na recepcii v hoteli?“ a moja odpoveď: „Tak to som teda ozaj nikdy nerozmýšľala.“ Stretla svoju dávnu žiačku, ktorá jej niekde na zástavke autobusu do Trenčianskych Teplíc medzi rečou povedala, že odchádza z jednej recepcie na druhú a moja stará mama z toho vydedukovala, že tam majú voľné miesto. A tak som šla na prvý pracovný pohovor vôbec, že reku, uvidíme. To si človek niekedy až spätne uvedomí, že ku všetkému prišiel ako slepé kura k zrnu – bez plánovania, bez kŕča, bez snaženia (žiadne hľadanie inzerátov, žiadna profesia.sk).
Privítali ma, aj som sa im pozdávala, ale naveľa naveľa priznali, že už to miesto niekomu sľúbili. A tak spľasli nádeje. O 15 dní mi zavolali, že dievčina, ktorú predo mnou uprednostnili, hneď po dvoch týždňoch vyrobila nejaký finančný incident.
Nastúpila som 15. augusta 2004. Je až zvláštne povedať, že ešte aj na krátke medziobdobie na jar 2005, keď som čakala, či po zimnej sezóne budem môcť pokračovať v práci, mi Boh dal brigádu. 2 minúty od domu, dobre zaplatenú, nič mi nechýbalo. Po celý čas, čo v Kúpeľoch otáľali, Janka pracovala inde.
V máji 2005 som nastúpila v Kúpeľoch a rovno som dostala zmluvu na dobu neurčitú (aspoň myslím). Nástupný plat 7100 Sk. To znie strašidelne, však? :) Najbližších sedem rokov som strávila v jednej firme. Vymietla som komplet všetky aktuálne prevádzkované recepcie, nakoniec sa mi ušiel lepší podiel, a mohla som chodiť do práce len na osmičky, a postupne som sa presunula z recepcií na obchodné oddelenie. Všetko ok, kým nedozrel čas. Boh ma však pozná dokonale. Vedel, že zo spokojného hniezdočka ma do dobrodružného podnikateľského života len tak nevystrnadí.
Nakoniec mi teda pridelili prácu, ktorej som sa zo všetkého najviac chcela vyhnúť. Možno som tomu ani neprikladala prílišnú váhu, ale už v momente, keď mi oznámili zmenu, povedala som, že to možno bude aj na výpoveď. Brali moje slová na ľahkú váhu, veď dnes ľudia nedávajú výpoveď len preto, že sa im niečo v práci nepáči. Iba ak by to povedal Boh :). Okrem rastúcej nespokojnosti vo mne rástla obava, že to už asi nevydržím.
Chcela som byť maximálne poctivá v hľadaní Jeho vôle. Zodpovednosť voči mame, rodinnému rozpočtu, vlastnej budúcnosti. Bŕŕ. 05. január 2012 by som vám na otázku, kde budem o päť rokov odpovedala niečo ako: „Ak sa nevydám, tak budem tu.“ O niekoľko dní som dala Bohu niekoľko podmienok. Opäť som predostrela rúcho, aby som dostala jednoznačnú odpoveď. Mala som tri konkrétne podmienky. Povedala som Mu, že sa nerozhodnem skôr, kým nebudem poznať názor konkrétneho človeka. Mala som dojem, že práve ona je dostatočne skúsená a múdra, aby sa nenadchla pre môj bláznivý nápad. Čakala som studenú sprchu, vytriezvenie, zastavenie mojich ambícií čím skôr odísť naveky. 28. januára 2012 som dostala moje tri odpovede, takpovediac o päť minút dvanásť.
Bolo presne 15:20, keď mi kamoška Ľubka napísala poslednú vetu. S otvorenými ústami som si uvedomila, že tých niekoľko viet, ktoré vyslovil človek, ktorý síce vedel o mojej nespokojnosti, ale slovo výpoveď z mojich úst nikdy nepočul, uvoľnilo vo mne pokoj a odvahu. Tomu sa hovorí zmocnenie z Neba. Boh mi dal jasne vedieť. 15:30 som kráčala z práce rozhodnutá, že prídem domov, zagooglim nejakú predlohu výpovede a 29. januára v piatok ju podám. Studenú sprchu dostal miesto mňa môj šéf. Všetko sa samozrejme zdalo väčšou tragédiou, než to v skutočnosti bolo. Našli za mňa veľmi šikovnú náhradu a myslím, že všetko ide aj bezo mňa vcelku dobre :).
V treťom dieli sa konečne prehryzieme k účtovníctvu :).
