Prečo si svadobné rúcho nemôžeš kúpiť ani zohnať na čiernom trhu a prečo to vlastne vôbec nie je potrebné...
Odporúčam si najskôr prečítať text podobenstva :).
Tu je: “A Ježiš im znova hovoril v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť. Znova poslal iných sluhov s odkazom: »Povedzte pozvaným: Hostinu som už pri chystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!« Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.
Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil. Potom povedal svojim sluhom: »Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodní. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.«Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami. Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: »Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?« On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: »Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.«Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“” Matúš 22, 1-14
Prvý dôležitý aspekt pri vysvetľovaní tohto podobenstva sú jeho adresáti – ide o farizejov a zákonníkov, ľudí, ktorí sami seba považovali za vyvolených, spravodlivých, čo do zákona, a duchovných, poznajúcich Boha a Jeho vôľu.
Pozvaní na svadbu boli v prvom kole akiste Izraeliti, vyvolený národ povolaný prijať Božie dedičstvo. “Ale oni nechceli ísť.” Nedbali na pozvanie. Zvolili si svoje povinnosti, prácu, obchody. Alebo dokonca potupili tých, ktorí ich prišli pozvať. Nie tak dávno im Ježiš povedal: “Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.” (Mt 6) Títo ľudia však najskôr hľadali sami seba a svoje vlastné pohodlie a zabezpečenie. Sebavedomí, že sa o svoj život postarajú a na žiadnu hostinu nie sú odkázaní.
“Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte.” (Mt 23) Takto pritvrdil Ježiš o pár dní. Nielen, že vy sami neprídete, ešte aj iným bránite!
Následne sklamaný kráľ vyslal ďalších služobníkov, aby pozvali “všetkých, čo nájdu” – teda aj nás, pohanov, ktorí sme predtým Boha Izraela nepoznali. Zhromaždili teda všetkých, zlých aj dobrých. V Izraeli bola pre svadobnú hostinu charakteristická jedna vec - spolu s pozvánkou na svadbu kráľ pozvaným posielal i svadobné rúcho – aby všetci mali rovnakú dôstojnosť. Boli predsa pozvaní ku kráľovi. Svadobné rúcho pozvaní dostali zadarmo, bez zásluh.
Izaiáš (61, 10) hovorí takto: “S jasotom sa chcem tešiť v Pánovi, duša mi zaplesá v mojom Bohu, pretože ma zaodial rúchom spásy, plášťom spravodlivosti ma zahalil ako ženícha, čo chystá veniec, ako mladuchu, okrášlenú skvostmi.”
Zachariáš (3, 3-5) spomína udalosť: “Jozue bol oblečený v špinavom odeve a stál pred anjelom. Tu sa ozval (anjel) a riekol tým, čo stáli pred ním: “Odnímte mu špinavý odev! A jemu riekol: “Hľa, odnímem tvoju vinu a oblečiem ťa do skvostného rúcha!”
Ježiš hovorí (Lk 15, 21-22): “Syn otcovi povedal: “Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom.” Ale otec povedal svojim sluhom: “Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme…”
Ani Izaiáš, ani Jozue, ani márnotratný syn si nezohnali svoje čisté rúcho sami. Naopak, úplne nehodných ich do neho obliekli iní. Tak ako ani nikto z hodujúcich si na svadobnú hostinu nesmel priniesť vlastné šaty, akoby jeho šaty boli dosť dobré na kráľovský dvor, alebo dokonca lepšie, ako tie, čo ponúka kráľ.
Kto je teda človek, ktorý nemal oblečené svadobné rúcho a bol vyhodený von do tmy? V našich kostol mnohokrát počujeme len časť pravdy – bol to niekto, kto hrešil. Bol to niekto, kto nedodržal prikázania. Niekto, kto nezvládal zachovať si svoje rúcho čisté. Áno, to je pravda. Ale nie je pravda, ak by sme tvrdili, že svadobné rúcho je možné získať tým, že nezhrešíme alebo dodržíme prikázania. Svadobné rúcho je súčasťou pozvania, ktoré dal kráľ “všetkým” – ako vidíme v texte – “dobrým aj zlým“!
Človek bez svadobných šiat bol teda niekto, kto dostal všetko potrebné (Ježiš urobil všetko, aby si mohol prísť k Bohu – zničil hriech, zvrhol toho, ktorý na teba žaloval dňom i nocou, vybojoval odpustenie všetkých tvojich hriechov a premohol smrť), ale bol natoľko pyšný, že sa rozhodol ukázať kráľovi, že jeho dar a šaty nepotrebuje. Podobne, ako prví pozvaní kráľovi odkázali, že sa im nechce na hostinu prísť. Tento človek prišiel kráľovi ukázať, že jeho vlastná spravodlivosť (založená na vykonaných dobrých skutkoch, zdaní nábožného života alebo čomkoľvek inom okrem ukrižovaného Krista samotného) úplne postačuje a je dosť dobrá. Inými slovami – či už pre ľahostajnosť, alebo pýchu alebo niečo iné, tento človek sa rozhodol, že nepotrebuje Boha na to, aby sa dostal do neba.
Pokojne to nemusí byť “prvoplánový hriešnik” – smilník, cudzoložník, alebo zlodej, ktorí odmieta ľútosť a pokánie nad svojimi skutkami. Môže to byť aj niekto, kto sa celý život usiluje dodržiavať prikázania, robí dobre, kadiaľ chodí, preteká sa s inými veriacimi, kto lepšie ohne kolená a odrecituje viac modlitieb – ale to všetko len pre vlastnú pýchu, aby vyniklo jeho sebectvo – pri tom všetkom však odmieta potrebu pokánia, odpustenia a milosrdenstva. To podľa neho potrebujú tí ostatní, tí sú odkázaní na to, aby sa Boh nad nimi zmiloval. Pod maskou lásky k Bohu buduje vlastnú slávu, vlastné ego a neustále zdobí svoj odev novými a novými okrasami a oceneniami v očiach ľudí. Až natoľko, že pre nános starostlivo prišívaných ozdôb prehliadol, že jeho šaty smrdia, sú deravé a ukazujú jeho nahotu a hanbu. Hoci zvonku sa to z jeho pohľadu všetko leskne. Zabudol však, že potrebuje Spasiteľa, záchrancu. Zabudol, že jediné “tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi, budú môcť vstúpiť bránami.” (Zjv 7,14 + Zjv 22, 14)
Človek, ktorý odmietne nové rúcho od kráľa, je pyšný blázon, tvrdiaci, že sa spasí sám, že sám dosiahne to, aby na hostinu nielen smel prísť, ale aby na nej vynikol, ako niekto výnimočný. Niekto, kto dokonca smelo môže porušiť pravidlá, ktoré ustanovil kráľ.
Aký je teda rozdiel medzi týmto z ľudského pohľadu možno aj dobrým a spravodlivým človekom, ktorý bude vyhodený do tmy, a všetkými tými zlými, ktorí na hostine ostanú a budú sa tešiť blízkosti kráľa i jeho syna? On i oni hrešia. Ani on, ani oni nedodržali zákon – ani nemohli. Ani on ani oni nemajú šaty, ktoré by postačovali na to, aby mohli prísť na hostinu pripravenú samotným kráľom. Rozdiel je v tom, že on nikdy nepripustí, že jeho odev nie je dosť biely, a tí ostatní so zahanbením priznajú, že vo vlastných šatách by na tej svadbe vyzerali riadne trápne. Je to podobné rozprávke Cisárove nové šaty. Aj tam si cisár myslel, že sa nosí v nádherných šatách, ktoré si sám zabezpečil, a pri tom po svete chodil s holým zadkom a robil si hanbu.
Je jediné kritérium, ktoré ťa oprávni ostať na hostine. Na hostine ostanú tí, ktorí si uctia kráľa tým, že prijmú pozvanie, vrátane ním darovaného rúcha. Okrem pozvania, ktoré Boh voči tebe dávno vyslovil, potrebuješ prijať i fakt, že sa potrebuješ preoblilecť – obliecť si nového človeka, ako hovorí Pavol “obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti.” (Ef 4, 24) V skutočnosti ide iba o jediné – o prijatie daru, ktoré ti dáva Pán ako úplne nehodnému, nedokonalému, neschopnému dodržať prikázania a zákon – skrze kríž, na ktorom Ježiš vytrpel bolesť, ktorú si mal vytrpieť ty, on neprávom, ty právom.
Chcem do tvojho života vysloviť slová nádeje a povzbudzujem ťa odhodiť vlastnú spravodlivosť. Bojuj s hriechom do krvi, čiň pokánie, ale všetku svoju biedu vlož do Kristovho milosrdenstva. Boh ti posiela rúcho, ktoré je úplne totožné s rúchom svätých, s rúchom ľudí, pri ktorých cítiš pokoru, už keď počúvaš o ich láske k Bohu a k ľuďom. Tie isté nádherné šaty pre všetkých, aby sa nikto nepovyšoval. Prečo? Chce, aby si všetci Jeho hostia boli vedomí, že jedine pre Jeho dar – nie pre ich hodnosť a zásluhy, sú pozvaní a majú účasť na svadobnej hostine. “Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval.” (1 Kor 1, 27-29) ”Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval.” (Ef 2, 8-9).
Pretože Jeho láska je taká mocná, že chce prikryť tvoje zahanbenie, tvoju malosť, špinavosť tvojho rúcha, všetky záplaty a diery, ktorá máš na svojich šatách, hoci zápasíš s hriechom a bojuješ. Chce ukryť tvoje rany a nedokonalosti, pretože on je hostiteľ, ktorý ťa chce povýšiť, nie ponížiť.
“Čo bolo nemožné zákonu pre slabosť ľudskej prirodzenosti, to uskutočnil Boh, keď pre hriech poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu a v tele odsúdil hriech…” Rimanom 8, 3
