Doložím ešte jedno prirovnanie, ktoré ma večer napadlo.
Cítim sa ako pútnik, ktorý sa teší na okamih až dosiahne vrchol hory.
Na tejto ceste som zastala, aby som prehodnotila, ktorý úsek cesty bol taký zlomový, dôležitý. Chcela som opísať tie najťažšie úseky mojej púte, ale veľmi sa tam tlačilo to moje ego, samochvála. Čím dlhšie som uvažovala, tým viac som si uvedomovala, že nikdy som nekráčala sama a teda nič s toho nieje čisto moja zásluha. Nie som na vrchu a neviem aký úsek cesty ma ešte čaká, preto neviem opísať iba časť cesty, akosi mi to nadväzuje na seba, krok za krokom. A ani neviem či vôbec zvládnem ďalší namáhavý výstup. Ale chcem pokračovať na tejto púti životom, pretože viem, že tam hore bude nádherne.( Túto nádheru som zakúsila pri sv. krste...)

Po takomto zastavení si chcem trochu upratať v batohu, pretože som si tam naukladala zbytočnosti.