Dnešné čítania o Dávidovi a Jairovi ma pohli k zamysleniu sa nad úlohou otca, najmä duchovného.
Obaja títo muži sa trápia pre svoje deti. Obom je oznámená smrť ich detí. Dávida nezaujíma výsledok bitky, ale zdravie jeho syna Absolóna, ktorý bol na čele povstaleckej armády - teda jeho úhlavný nepeiateľ. Jairus pozýva Ježiša, aby uzdravil jeho dvanásťročnú dcéru. Prvý si praje, oplakavájúc smrť svojho syna, zomrieť miesto neho, druhý je Pánom pozvaný zotrvať vo viere. Dávidov smútok spôsobuje zahanbenie vojska, kroré pre neho vyhralo vojnu, Jairova nádej zasa vysmiatie Ježiša v jeho dome; až potom veľkú radosť.
Svätý Ján Bosco, ktorého spomienku nám dnes Cirkev ponúka píše, že vychovávatelia sú otcami mládeže. Čo to znamená byť takýmto otcom, ukazujú dvaja muži, o ktorých bola reč, naozaj príkladne. Otec sa trápi pre svoje dieťa. Keď je ďaleko, keď je v nebezpečenstve. Ale aj vtedy, keď ide proti otcovi. Aj vtedy, keď sa usiluje svojho otca zabiť. Ako často prežívame niečo podobné, ak nie to isté my všetci, ktorí pracujeme s mládežou...
Ani neviem, koľkokrát sa mi vidí (a nie bezdôvodne), že moje duchovné deti, moji mladí, nepočúvajú, čo im hovorím, že idú presne proti tomu, čo im radím. Ako veľmi to bolí... Nie preto, že hovodím ja. To by bolo pramálo...
Koľkokrát vidím, že sú choré, na prahu duchovnej smrti. Vtedy spoznávam, stále nanovo, že jediné, čo môžem, je pozvať Ježiša, aby sa ich dotkol. Koľkokrát sa učím nestrácať nádej, hoci aj so slzami v očiach (ktoré pália viac, ako oheň) ostávam pretd Pánom prosiac o milosrdenstvo pre dietky a dar pravého otcovstva pre mňa...