« Späť

SV. VERONIKA GIULIANI MÁLO ZNÁMA A PRITOM JEDNA Z NAJVÄČŠÍCH SVÄTÍC

Veľkoryso prijala Kristove utrpenia a rany, aby tým prispela k vykúpeniu mnohých duší. Velikánkou svätosti sa stala pre bezpodmienečné prijatie Božej vôle. Pápež Lev XIII. povedal: „ Žiadne ľudské stvorenie, okrem Panny Márie, nebolo viac ozdobené nadprirodzenými darmi ako ty.“

Pred viacerými rokmi náš vtedajší kaplán Ivan krásne rozprával o sv. Veronike Giuliani, sám navštívil jej kláštor. Keď sme boli so spoločenstvom naposledy v Taliansku, cesta viedla popri meste Città de Castello, kde je jej kláštor. Nahovoril som priateľov, aby sme sa tam zastavili. Ďakujem za to Pánovi aj za knihu o nej, ktorú stále čítam. Dokážem ju čítať len po malých častiach, lebo je to príliš silný duchovný nápoj.

Sv. Veronika Giuliani sa narodila v roku 1660 ako siedme dieťa zámožných rodičov v Mercatello medzi Perudžou a San Marínom. Veronika bola už od detstva obdarená mimoriadnymi milosťami, Boh ju volal k životu v kláštore. Jej bohatý otec s tým nesúhlasil, chcel ju vydať do vysokopostavenej rodiny. Bola veľmi pekná, živá s pevným charakterom, takže priťahovala množstvo nápadníkov. Všetkých odmietala. Po rokoch otcov odpor vyprchal hlavne po jej ťažkej chorobe, a preto mohla vstúpiť ako 17 ročná do kláštora kapucínok. Rehoľný život brala veľmi zodpovedne, mala milosť blízkeho vzťahu s Ježišom.

V životopise Veroniky od Thomasa Villanova Berltera sa píše:

Aby sa Veronika podujala na svoj hrozný plán, Pán nešetril s duchovnou útechou a s milosťami. Po tom, čo ju radosťou vyzdvihol až do nebies, ukázal jej stav hriešnych duší. To ju tak rozrušilo, že vzrástla jej horlivosť k pokániu. Inokedy videla, ako Všemohúci hrozil mečom zemi alebo Ježiš sa jej ukázal plný krvi a rán. Pri tomto pohľade sa zbavila strachu a beznádeje a vzplanula v nej túžba kajať sa za hriešnikov.

Veronika píše vo svojom Denníku: „... Ježiš mi zobral z rúk a nôh stopy po ranách. Potvrdil ma ako sprostredkovateľku medzi sebou a hriešnikmi a povedal mi, že mi udelí veľa milostí, ak vytrpím bolesť. Prikázal mi, že ho mám často prosiť za uzdravenie duší.“

Podobnú horlivosť mali Fatimské deti po vízii pekla. Veronika brala pokánie mimoriadne vážne, vyvíjala nadpozemskú horlivosť v skutkoch odčiňovania hriechov iných. Ježiš odmeňoval jej veľkorysosť ďalšími milosťami, rôznymi víziami, stále väčšími krížmi, ktoré s radosťou prijímala nie pre to, že by bola masochistka ale z čistej lásky k dušiach postihnutým ťažkými hriechmi.

Po nociach prežívala útoky démonov, ktorí ju trýznili, podobne ako jej duchovného žiaka sv. pátra Pia o 2. storočia neskôr. Niekoľkokrát mala zlomené ruky a nohy. Postupne prijala stigmy – Kristove rany, ktoré nosila až 30 rokov. Keď prežila mystický sobáš s Kristom, tak začala prežívať Kristove utrpenia na krížovej ceste a na kríži. 500 x pociťovala bolesť prepichnutia srdca kopijou, 33 x zažila ukrižovanie Ježiša Krista aj s ranami. Počas všetkých útrap ju sprevádzala, učila a utešovala Panna Mária.

Stigmy sv. Veroniky majú veľký význam už aj preto, že boli overené a dokázané jedinečným spôsobom. Jej prípad bol vyšetrovaný inkvizíciou s mimoriadnou prísnosťou až krutosťou. Ona poníženia od vyšetrovateľov pokorne prijímala. Od spovedníkov mala prikázané zapisovať denník duchovných skúseností, ktorý je podľa pápeža Pia VII. veľkou školou, príručkou svätosti. Bola vyhlásená za svätú (1839), čím Cirkev jej stigmatizáciu plne uznala.

Veronika dostala aj milosť zázračne liečiť fyzicky a duševne chorých. Bola aj veľmi praktická pri rôznych prácach. Keď sa stala predstavenou kláštora, dala zaviesť vodu kláštora, aby sestry nemuseli namáhavo získavať vodu zo studne. Pod jej vedením sa kláštor zbavil dlhov.

Veľmi zvláštna až neuveriteľná vec sa stala pred jej smrťou v roku 1727. Zdôverila sa spovedníkovi, že Pán jej do srdca vyryl rôzne znaky ako napr. počiatočné písmená svätých mien: Ježiš, Mária a nástroje umučenia. Spovedník chcel mať autentické svedectvo o tejto výpovedi, tak jej prikázal nakresliť srdce so všetkými znakmi. Veronika počúvla, ale keďže kresliť nevedela, obrátila sa na sestričky, aby jej pomohli. Po jej smrti nariadil biskup s komisiou, v ktorej bol aj chirurg, vyňatie a preskúmanie jej srdca. Skutočnosť vnútra srdca sa úplne zhodovala s nakresleným obrazom.